Keď som bol ešte v maminkinom brušku, pravidelne so mnou chodila na kontroly a s ockom sa na mňa veľmi tešili. Keď som sa však vypýtal z bruška von, maminka to so mnou nemala vôbec ľahké. Po dlhom a vyčerpávajúcom boji som sa však napokon s ňou aj s ockom konečne stretol. no ihneď pri kontrole zistili, že sme ja aj maminka dostali infekciu a ja navyše k tomu aj novorodeneckú žltačku, a tak sa náš pobyt trošku predĺžil.
Po príchode domov vyzeralo, že je všetko v poriadku, až pokým si maminka nevšimla, že aj keď už mám 2 mesiace, ešte stále nevládzem zdvihnúť hlavičku. Pani doktorka nás odoslala na neurológiu, kde potvrdili moju diagnózu – psychomotorická retardácia s celkovým hypotonickým syndrómom.
Rozbehol sa kolotoč vyšetrení a cvičení. Poslali nás na rôzne vyšetrenia (odber krvi, magnetická rezonancia, endokrinologické, metabolické a očné vyšetrenie) do Univerzitnej nemocnice v Martine. Z magnetickej rezonancie sa zistilo, že mám hypofýzu v hlavičke menšieho rozsahu, ale výsledky hormónov boli našťastie v norme. Pri očnom vyšetrení sa prišlo na to, že slabšie vidím na ľavé oko a mám strabizmus. Preto nosím okuliare a maminka mi musela prelepovať očko oklúzorom.
Každú voľnú chvíľku teraz venujem tréningu. Pravidelne chodím na rehabilitačné pobyty do Trnavy, Piešťan a Košíc, navštevujem vlastného fyzioterapeuta a samozrejme poctivo cvičím doma s mojim rodičmi vojtovku a bobatha. Ja som vlastne taký vrcholový športovec, ktorý cvičí denne aj trojfázovo 😊 Vďaka tomu a odhodlaniu mojich rodičov sa mi môj stav zlepšuje a ja sa snažím pomaly dobehnúť rovesníkov. Dávam si však na čas. Okrem toho som aj veľmi pomalý papkáč. Aj preto musím chodiť k pani doktorke na kontroly a po vitamíny, aby som bol zdravý a silný.
Aj napriek všetkým prekážkam, s ktorými sa každodenne pasujem, sa nevzdávam a na rodičov sa snažím čo najviac usmievať. Mojím veľkým snom je naháňať sa s mojimi kamarátmi a bratrancami, ako to robia všetci chlapci u nás na ulici.
