Od malička som bol odkázaný na pomoc iných, no nedostalo sa mi potrebnej podpory. Moja matka so mnou aj napriek odporúčaniu doktorov necvičila, čím som prišiel o šancu na samostatnú chôdzu. Môj otec mi nebol nikdy v živote oporou. Po rozchode rodičov som žil najprv s matkou, potom s babičkou, ktorá ma opakovane bila. Keď som mal 9 rokov, skončil som v detskom domove, kde som vyrastal až do dospelosti.
Lásku, bezpečie ani podporu som v detstve nezažil, no napriek tomu som sa vždy snažil pomáhať druhým. Keď som dovŕšil 18 rokov, matka ma presvedčila, aby som opustil detský domov, čím získala opateru nad mojím bratom. Moju štátnu podporu však minula na hazardné hry a ja som sa stal hlavným živiteľom celej rodiny. Nielenže som pracoval napriek svojmu zdravotnému stavu, ale aj môj invalidný dôchodok a opatrovateľský príspevok končili v rukách mojej matky.
Roky som žil v toxickom prostredí plnom násilia, vydierania a psychického nátlaku. Bol som nútený brať pôžičky na zaplatenie dlhov po svojej matke, pričom ďalšie úvery boli brané na moje meno. Nakoniec som sa po mnohých útrapách rozhodol uniknúť a presťahoval som sa do Českej republiky, kde som si našiel opatrovateľku a začal nový život.