Pred 11 rokmi Silvia utrpela vážny úraz. V nemocnici jej nedávali ani len nádej na prežitie, pamätám si, ako som sa pýtala lekárky na ARO, keď nás pripravovali na sestrin odchod z tohto sveta, či neexistujú zázraky a ona povedala, že veľakrát áno, ale v tomto prípade to určite nebude. My sme tam celá rodina vytrvalo sedeli a modlili sa, zbytok rodiny zo svojich domovov. Tento moment ma úplne presvedčil o tom, že medzi zemou a nebom určite niečo existuje, a že sila spoločnej modlitby je obrovská.
Silvia neodišla. Utrpela fraktúru panvy s krvácaním do brušnej dutiny a pár menších zlomenín. Tým, že jej nedávali šancu na prežitie, panva nebola zafixovaná, v podstate zostala na ARO oddelení odpísaná. Osud sa s ňou hneď kruto zahral druhý krát a pridružila sa komplikácia v podobe nálezu krvnej zrazeniny v hlave a musela podstúpiť operáciu, počas ktorej jej tam zostal úlomok kosti a nasledoval opuch mozgu. Nutná bola ďalšia operácia. Toto celý stav veľmi skomplikovalo, inak by bola už úplne inde, V pláne lekára bolo hneď po prebratí sa z umelého spánku riešiť panvu, následne rehabilitácie. Prešla si (a my s ňou, hlavne mamina) veľmi dlhou cestou, kómou, všetkými možnými hadičkami, prekladaním z oddelenia na oddelenie, strávila pol roka v nemocnici. Napokon sme ju vzali domov s tým, že pre takýchto pacientov na SK neexistuje žiadne zariadenie a musíme sa o všetko postarať sami.
Odvtedy sa s odhodlanosťou a nekonečnou starostlivosťou mojej mamy veľmi pomaličky dostala do ako tak bežného života, ale stále je odkázaná na celodennú pomoc, pretože nohy sú stále slabé a pohyblivosť obmedzená.
Rokmi s rehabilitáciami v domácom prostredí, logopédiou, učením, upravovaním zdravotného stavu všetkými možnými, dostupnými spôsobmi sa jej mozog zregeneroval, minulý rok absolvovala laserovú operáciu na uvoľnenie šliach a pokračuje ďalej. Všetko je veľmi náročné, ale nevzdávame to, pretože tie zázraky sa dejú a Silvia je jasný príklad.
Veľmi ju obdivujem, že napriek všetkému, nestratila zmysel pre humor a zavtipkuje si aj na svoj účet, veľmi rada hrá žolíka, učí sa angličtinu, občas zahrá na klavíri . Jej túžbou je znova chodiť, ísť medzi ľudí, na koncert, do divadla, nevieme si ani len predstaviť, aké to je strašné zostať v totálnej izolácii odkázaný na pomoc druhého a ten druhý v podstate obetuje celý život (v tomto príbehu naša mama). Rehabilitácie pomocou robotov sú veľkou nádejou,tieto špeciálne zariadenia sú momentálne jediná možnosť na posilnenie, stabilizáciu a pohyblivosť nôh a horných končatín.
Rozhodla som sa preto poprosiť všetkých známych, neznámych dobrých ľudí o pomoc Silvi v krokoch do vytúženého cieľa absolvovaním intenzívneho rehabilitačného programu .
