Ako po tom všetkom vstať a pokračovať? Luca Hô-Chí píše o smrti láskavo aj s hnevom. A predsa, táto útla knižka nakoniec vôbec nie je o smrti. Je o človeku a jeho živote. O tom všetkom, čo pláva medzi riadkami. O obrovskej láske. Čo zostalo a čo sa nestihlo povedať. A o veľkej snahe predbehnúť smrť alebo ju aspoň zabrzdiť. Aj o tom, ako s tou bezbrehou bolesťou ďalej kráčať vzpriamene. Smrť sa žije aj číta ťažko, ale Lucina kniha je ako jedno obrovské a hrejivé objatie. Liečivé je písať, plakať aj smútiť. Pokračovať, tvoriť nové spomienky, nezabúdať, žiť život. A to je všetko.
„K môjmu otcovi sa prihováram už dlho, stále ale len v rámci sociálnych sietí. Na to, čo sa ale dialo, boli prikrátke, nedostatočné a príliš plytké.“
„A tak vznikla táto kniha. Vlastne ani nemala byť knihou. Ani som nič takéto nemala nikdy napísať. Ani sa nemalo udiať, čo sa udialo. Všetko malo byť inak. Ale nie je. Táto kniha je sebecká. Vznikla pre mňa. Tak, ako som všetko to, čo je v nej, písala sama pre seba. Vypísať sa z bolesti, strachu, naspäť k životu.
A predsa by som bola rada, keby ste si ju prečítali. Lebo v každom strachu je plno nádeje, bolesť vie ísť ruka v ruke s úsmevom a smrť si chodí po život až po niekoľkých zázrakoch. Táto kniha nie je len o mojom otcovi. Je o dobre v dobe temna. Lebo dobro je síce tiché, ale stále je tu.
Ako všetci tí, ktorí nám odchádzajú. Len zbystrite. A čítajte."
