Nikdy som nevidel svet tak, ako ho vidíte vy.
Farby, tvary, svetlá, západy slnka – tie pre mňa nikdy neexistovali. Napriek tomu, že som sa narodil ako nevidiaci, už od detstva som vedel, že svet má zvuk. Každý priestor má vlastnú ozvenu, každý človek svoj rytmus, každý dotyk svoju melódiu.
A tak som začal život vnímať inak – hudbou.
Kto vlastne som?
Ahoj, volám sa Milan Kvietok, ale všetci ma volajú Miňo.
Spomínam si, keď som ako trojročný prvýkrát pristúpil ku klavíru. V momente ako som sa ho dotkol, niečo sa vo mne pohlo. Neisto som stlačil jednu klávesu, a potom druhú. Ozval sa tón a potom ďalší. Zvuk vychádzajúci spod klávesov bol nečistý, ale pre mňa krásny. Od toho okamihu som chcel počúvať zvuk klávesov každú minútu. Začal som hrať.
Nepýtajte sa ma ako, ja som totiž nevedel čo robím. Len som počúval prsty, ktoré si určovali cestu a pritom vydávali zvuk hudby.
Hudba sa zrazu pre mňa stala všetkým. Bola to reč, ktorou som sa mohol prihovoriť svetu.
Keď som hral, cítil som, že som súčasťou niečoho väčšieho. Bolo mi jedno, že nevidím. V tých chvíľach som videl viac než mnohí okolo mňa.
Dnes aj po mnohých rokoch je klavír mojou súčasťou. S parťákom Marekom hráme pod skupinou Blindman od 1993. Za tie roky sme spolu vystupovali na mnohých miestach. V sociálnych zariadeniach, na festivaloch, v malých sálach aj na veľkých pódiách. Vždy, keď zahrám poslednú notu a nastane ticho… vtedy viem, že sa moja hudba dotkne všetkých sŕdc. Som vďačný, že cez moje ruky niekto pocíti, to čo nosím vo svojom srdci. Pretože aj keď moje oči nikdy neuvidia farby sveta, moje srdce ich všetky pozná. A klávesy… tie sú pre mňa cestou, ako ich ukázať vám. Pamätám si každý koncert, každý potlesk, každé ticho po poslednej note.
Keď si sadnem ku klavíru, priložím ruky, a viem, čo chcem hrať. Cítim tú melódiu vo vnútri, ale niektoré klávesy mlčia, nereagujú. Tie, ktoré ešte hrajú, už neznejú tak, ako kedysi, znejú unavene. Ako keby aj ony cítili, že je čas.
Dnes by som rád zahral znova. Rád by som sa ešte mnohokrát prihovoril svetu cez hudbu. Možno viac než kedykoľvek predtým.
Ale potrebujem nástroj, ktorý mi v tom pomôže.
Nie kvôli sebe, ale kvôli ľuďom, ktorých moja hudba dokáže pohladiť, rozosmiať, rozplakať, povzbudiť.
Nejde o značku, nejde o luxus. Ide o to, aby som mohol pokračovať v tom, čo robím celý život – rozdávať emócie tam, kde slová nestačia.
Moje súčasné klávesy už dosluhujú. Niektoré tóny mlčia, iné znejú unavene. A predsa vo mne hudba stále hrá naplno.
