Zlomové okamihy, od ktorých ide život už len dole kopcom, zväčša prichádzajú nebadane. Zlo a nešťastie zvyknú nastúpiť pozvoľna. V Katkinom prípade však prišli zo dňa na deň.
Najprv sa všetko vyvíjalo dobre. Po svadbe s manželom Pavlom žili u svokra a celkom prirodzene – postupne s pribúdajúcimi deťmi – začali uvažovať o vlastnom bývaní. Boli z dediny a scenár bol jasný – hypotéka, kúpa staršieho domu a svojpomocná rekonštrukcia. „Narobili sme sa a boli sme zadlžení, ale bývali sme vo svojom. To bolo pre nás dôležité. Žili sme skromne, ale nemali sme problém pôžičku splácať, obaja sme pracovali. Ja som upratovala v bratislavskom Twin City a Paľo pracoval v agrosektore – podľa sezóny a potreby jazdil na poľnohospodárskych strojoch. Živil ho vodičák. Mal ho na všetko, čo má kolesá. Veď aj vypiť si mohol akurát tak pivo v nedeľu poobede. Inak bol vkuse za volantom,“ hovorí Katka a ani dnes nemôže uveriť tomu, ako sa s ňou osud zahral.
Všetko sa začalo vlani v marci. Ako to už chodí, cez deň nič nenasvedčovalo, že od zajtra sa celej rodine radikálne zmení život. „Neviem okolo toho veľa rozprávať a načo aj. Poviem to stručne – manžel si večer šiel ľahnúť a ráno už nevstal. V noci som počula čudné zachrčanie. Strhla som sa a stihla som ešte zachytiť, ako sa na mňa tak zvláštne, ako nikdy predtým, pozrel. To to bolo všetko. Na ten pohľad nezabudnem,“ spomína Katarína a pozerá sa pri tom do okna. Dostal infarkt a „na mieste mu roztrhlo srdce“. S najstarším synom Samom ho skúšali zachrániť, avšak nič nepomohlo. Pokusy o oživovanie neviedli k ničomu, privolaný záchranný tím mohol už iba skonštatovať smrť. Paľo mal štyridsaťdva rokov.
Bol to šok, aký ťažko pochopí niekto, kto takú situáciu nezažil. Katka zostala sama s troma deťmi, nesplatenou hypotékou a nedostavaným domom. Našťastie, Samo je už dospelý, má devätnásť rokov a pracuje. Pomáha mame, ako sa dá. Prostredný Paľo bude mať osemnásť a učí sa za agromechanizátora. A deväťročný Martin bol miláčikom celej rodiny. Aktívny a šikovný chalan, bezproblémový žiak so záujmami.
Zlý rok však ešte nepovedal posledné slovo a presne podľa príslovia Po zlom dobré nečakaj pokračuje Katka s rozprávaním jej príbehu: „Ten dátum si zapamätám do smrti. Bolo to dvadsiateho deviateho septembra.“ Najmladší Maťo sa v to ráno zobudil s neznesiteľnou bolesťou pravého ucha. Trochu ho pobolievalo už predtým, ale nikto (ani on) tomu nevenoval väčšiu pozornosť. Veď možno ho len ofúklo vonku pri futbale. Teraz však z ucha tiekol hnis a chlapec plakal od bolesti. Rýchlo k lekárovi! Rýchlo ako rýchlo, v čakárni na trnavskej pohotovosti si pekne počkali. Ale len na to, aby im sestrička po pohľade cez dvere odporučila ísť do lekárne kúpiť kvapky do uší. „Vlastne nás vyhodila,“ povie Katka. „A vraj, keď sa to nezlepší, máme ísť na vyšetrenie k obvodnej lekárke.“ Samozrejme, nezlepšilo sa to.
Po pár dňoch bolesti a trápenia obvodná lekárka skonštatovala ťažký zápal stredného ucha. Nasadila silné antibiotiká, vyčistila a vydezinfikovala ucho a po týždni naplánovala kontrolu. Zo svojho pohľadu urobila všetko, čo mala. Nepomáhalo však nič. Z ucha stále vytekal hnis a bolesť neustupovala. Maťovi postupne opúchala polovica tváre, až v jedno ráno povedal mame, že nevidí na pravé oko. Mal už aj problém s artikuláciou. Bolo jasné, že ide do tuhého. Nasledoval horúčkovitý kolotoč a pingpong medzi pohotovosťou a oddeleniami galantskej a trnavskej nemocnice. S neodmysliteľným odvolávaním sa na dovolenky, péenky, zastupujúcich lekárov a množstvo pacientov. Realita, o akej často čítame v správach a nechceme ju zažiť na vlastnej koži. Ako zvyčajne, nikto nepochybil a nikto nenesie za nič zodpovednosť.
A výsledok? Deväťročný chlapec dostal zo zle podchyteného zápalu stredného ucha opuch mozgu. So všetkým, čo k tomu patrí – ochrnutie polovice tela, (našťastie) prechodná slepota na jedno oko, hluchota na postihnuté ucho, strata artikulácie a to najhoršie – poškodenie mozgu. Martin nevedel chodiť, písať, čítať ani hovoriť. Skončil na vozíku. „Nevedela som, čo mám robiť, spoliehala som sa na lekárov, verila som im, veď oni sú odborníci a ja som jednoduchá žena. Ale toto?“ povie nešťastná mama, ale necítiť z nej zlosť. Iba pokoru a odovzdanosť.
