Jedna z jedenástich - pomôžme s prerábkou, keď sa vráti Sofinka domov

Ešte v januári riešila pätnásťročná Sofia to isté, čo väčšina jej rovesníkov. Prihlášky na strednú školu, kamarátky a letné prázdniny. Chcela sa vyučiť za kuchárku-čašníčku. Zatiaľ ju prijali na odbor kuchár-pekár, ale ona a verí, že to vyjde a prestúpi na vysnívaný odbor. Veľmi by chcela v septembri nastúpiť do školy. Či sa to podarí – je nateraz vo hviezdach.

Dnes už, bohužiaľ, pozná aj poslepiačky všetky zákutia nemocničných chodieb. Sofia totiž nateraz „býva“ tam, kde deti nepatria – na oddelení detskej onkológie.

Všetko sa začalo nenápadne. V januári si za uchom nahmatala dve malé hrčky. Neboleli ju, necítila sa chorá a nikomu nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. Lekár odporučil masť na opuch a všetci si mysleli, že problém rýchlo zmizne. Nezmizol. O pár dní dostala virózu, hrčky začali rásť. V priebehu niekoľkých dní sa zväčšili až na veľkosť loptičky. Nasledovala návšteva pohotovosti, odbery a ďalšie vyšetrenia. A ešte v ten deň prišla zdrvujúca správa – lekári vyslovili podozrenie na leukémiu. „Nikomu to neprajem. Behom sekundy sa náš život otočil o stoosemdesiat stupňov. Rýchlo sme sa išli domov pobaliť a ešte v ten deň sme sa o 16:45 hlásili na onkológii. Dobrý deň, poslali nás k vám. Niečo šialené, nepredstaviteľné,“ hovorí mama Zuzka. Bolo 11. februára.

Sofi s mamkou sa chlácholili, že pôjde určite len o krátkodobý pobyt – „nič ma totiž nebolelo, ja som si vôbec nepripadala chorá a už vôbec nie tak vážne. Ničomu som nechápala, mala som pocit, že sem nepatrím,“ spomína Sofinka. Ich predstavy sa však nenaplnili. Je jún a Sofi bola na návšteve doma dokopy len 6 dní. „Aj to nie naraz,“ podotkne. A dnes vie, že plány na prázdniny si tiež robiť nemusí – „minimálne do konca leta tu vraj budem, Čo bude potom sa uvidí. Nič s tým nenarobím,“ dospelácky okomentuje.

Od 12. februára sa začal kolotoč chemoterapií. Už ani neráta koľko ich bolo a koľko ich bude. „Je to proces a ja to musím akceptovať. Aby som bola zdravá.“ Postupne začali vypadávať aj vlasy. Pre dospelého človeka je to náročné, pre pätnásťročné dievča ešte viac. Hoci o svojich pocitoch veľa nerozpráva, pri vlasoch urobí výnimku. Vie, že raz dorastú, ale „keď Ti z hlavy zliezajú celé chumáče, vtedy nezaberá nijaký argument. Proste mi to je ľuto.“

Mama ju opisuje ako výnimočnú bojovníčku. Deviatačka Sofinka nepatrí medzi deti, ktoré sa neustále sťažujú. Neplače, nehnevá sa na celý svet. Nepríjemné stavy, únavu aj liečbu prijíma s obdivuhodnou pokorou a nádejou, že raz bude opäť dobre. „Niekedy až nechápem, koľko sily v sebe moja hrdinka má. Je mi veľkým vzorom,“ láskyplne povie mama Zuzka. Plače, len keď ju dcéra nevidí. Keď na ňu znova a zas doľahne, že sa neliečia z chrípky… „Toto je oddelenie, kde sa do bodky rieši život ako taký. Občas je to až desivé.“

Od februára sú spolu prakticky neustále. Každý deň je iný, Vyšetrenia, kontroly, lieky, výsledky. Sofinka počas dňa málo spí. Polihuje na posteli, kontakt so svetom jej zabezpečuje mobil. Telefonovanie strieda s pohľadom do stropu, „všeličo jej behá mysľou…“ Popri tom všetkom však mama Zuzka myslí aj na život mimo nemocnice. Pred ochorením dcéry pracovala na dohodu v kuchyni za hodinovú mzdu 5,50 eura. Odkedy zostala pri Sofii, o príjem prišla. Otec pracuje na stavbách, no jeho zárobok závisí od množstva zákaziek. Nie každý mesiac je rovnaký a prvé mesiace po diagnóze boli pre rodinu mimoriadne náročné. Zuzkin príjem chýbal a chýba dodnes. Uživiť ich rodinu je totiž trochu komplikovanejšie.

Sofi: „Doma jej drží palce až desať súrodencov. Do futbalovej jedenástky chýbam ja. Musím sa vrátiť domov!“

Sofinka nevyrastá sama. Má mamu, otca a súrodencov – pri nich sa pousmeje. „Je nás plný dom.“

Sofka patrí do veľkej, doslova obrovskej rodiny, v ktorej sa mená súrodencov vyslovujú takmer na jeden dych. Najstaršia Timea má 20 rokov, Gabriel 19, Blanka 18, Tomáš 17, Zuzka 16. Nasleduje Sofia, ktorá nedávno oslávila pätnáste narodeniny. Po nej sú Miloš 13, Lukáš 12, Sebastián 11, Aneta 10 a najmladší Janko, ktorý má 9 rokov. Mama Zuzana si už zvykla na uštipačné poznámky pri zmienke o počte jej detí. Nerieši to. „Máme ich a basta. Zmiešanú futbalovú jedenástku. Všetky deti sú skvelé. Jeden za druhého by aj dýchali, ochraňujú sa, majú sa naozaj radi. V našom malom dome je veľa lásky, ale aj hluku, smiechu, hoci toho je od februára pomenej. Všetci sa boja o Sofiu, každý jeden by ju už chcel mať doma. Vyliečenú.“ Keď sa dá a zdravotný stav Sofinky to povolí, chodia za ňou na návštevu do nemocnice. „Jasné, že sa vždy poteším a jasné, že neprídu všetci naraz, bol by tu potom riadny nátresk,“ zavtipkuje statočná bojovníčka Sofi.

Chýba jej obyčajný život, rodina, kamaráti, školské prestávky, debaty po škole o všetkom a o ničom. Kontakt s rovesníkmi, jednoducho sloboda a voľnosť, ktorú si väčšina tínedžerov ani neuvedomuje. „Neskutočne si vážim, keď môžem dýchať čerstvý vzduch, v nemocnici sa to veľmi nedá. Bola som od februára málo doma, ale bol to ten najsilnejší liek, aký som mohla dostať. Naozaj. Všetko, čo som považovala pred leukémiou za samozrejmosť mi je dnes vzácne. Choroba mi ukázala, akú veľkú hodnotu majú tie najobyčajnejšie veci.“

Ale nesťažuje si na pobyt v nemocnici. Tvrdí, že sa to dá zvládnuť, horšie to bolo, keď bola leukopenická a musela fungovať na izolačke. Našla si tu aj kamarátov – spolubojovníkov a verí, že ostanú v kontakte aj potom. „Keď už budeme všetci znova zdraví.“

Chemoterapie zvláda striedavo oblačno. Aktuálne ju trápi nechutenstvo, predtým to boli afty v ústach alebo zvracanie – „nikdy nevieme, čo sa po chemo bude diať. Sofinka ale neplače, vydesenými očkami na mňa pozerá a ja ju môžem len bezradne chlácholiť a povzbudzovať, že zajtra bude určite lepšie. Keby som mohla, preberiem jej chorobu na seba. Žiadna mama by nemala vidieť trpieť svoje dieťa. Bojím sa o ňu a jediné, čo jej môžem sľúbiť je, že vždy budem pri nej. Tento nemocničný pobyt nás neuveriteľne zblížil, čo neznamená, že si sem tam, v rámci srandy nejdeme na nervy, jemná ponorka sa občas dostaví, ale vždy to napokon obrátime na srandu.“

Domov, do ktorého sa má Sofi po liečbe vrátiť, je skromný dvojizbový domček. V jednej izbe stoja dve postele a niekoľko matracov na zemi. V druhej spia rodičia spolu s ďalšími deťmi. Nie každý má vlastnú posteľ a nikto nemá vlastnú izbu. Pri toľkých ľuďoch by sotva stačil palác. Žijú skromne, ale slušne a svorne. Držia pokope. Deti nikdy nefrflali, že ich je ako maku.

Po návrate z nemocnice bude však Sofi potrebovať podmienky, ktoré zohľadnia jej zdravotný stav po náročnej liečbe. Najväčšou potrebou je dokončenie kúpeľne. Voda aj toaleta sú k dispozícii, no chýba sprchový kút, batérie a ďalšie vybavenie potrebné na každodenné fungovanie. Práve hygiena bude po liečbe mimoriadne dôležitá. Zatiaľ totiž obyčajné sprchovanie nie je možné .A zišlo by sa aj obložiť steny, v kúpeľni je to predsa praktické aj efektné. Pomohla by aj úprava izby, ktorú Sofia zdieľa so súrodencami. Praktickejší nábytok a rozťahovacie kreslá na spanie by pomohli lepšie využiť priestor a vytvoriť dôstojnejšie podmienky pre celú rodinu.

Najväčším snom Sofie dnes nie je nový telefón, značkové oblečenie ani dovolenka pri mori. Chce sa vrátiť domov. „Keď tam aj sprcha nebude, nevadí, ale budem konečne doma. Nastálo,“ túžobne povie.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Sofinky osloví. Aj Váš príspevok sa použije na dokončenie kúpeľne a prerobenie izby pre Sofku. Ďakujeme!

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.