Narodila som sa veľmi zavčasu, s váhou sotva presahujúcou vrecko múky, malá do dvoch dospelých dlaní. Nenadýchla som sa. Príliš skorý príchod na svet a zdĺhavá resuscitácia sa napokon preklopili do diagnózy zvanej „spastická tetraplegická detská mozgová obrna“.
„Spastická“ značí, že mám telo v permanentnom kŕči, svalový tonus je elevovaný natoľko, že tento stav denno-denne interferuje s každým úkonom, ku ktorému sa odhodlám. „Tetraplegická“ odkazuje na zasiahnuté všetky štyri končatiny. Nuž a „detská mozgová obrna“ je pliaga síce neprogresívna, prakticky však zbrojí proti človeku kontinuálne i komplikuje život ako vie a môže, stále väčšmi.
Jestvujem za pomoci elektrického vozíku (s dopomocou a na kratšie vzdialenosti využívam i vozík mechanický). Po takmer dekáde mám nárok na elektrický vozík nový, i mi zdravotná poisťovňa úhradu schválila. Radosť mám nesmiernu! Súčasne ma však ťaží cena doplatku, ktorý vlastnými silami nemám ako dofinancovať. Táto suma atakuje hranicu štyroch tisíc eur. Čiastka prevyšujúca akékoľvek moje možnosti. Doterajšie skromné úspory „padli“ na rehabilitácie, ďalšie pomôcky, … bežný vozičkársky život ako taký. I preto sa vôbec prvýkrát ocitám v situácii žiadajúc o pomoc prakticky cudzích dobrodincov. A nie je to jednoduché, namôjveru ani trošku. Vydolovať až kdesi v útrobách odvahu. Do pár viet skomprimovať vlastný život, dávajúc ho všanc anonymite virtuálneho priestoru. Dovoliť druhým, aby prišli. Dovoliť druhým, aby mi poslúžili. To je nesmierne ťažké! Azda i ťažšie, než zaraz po narodení nedýchať. Azda i ťažšie, než nechodiť. Azda i ťažšie, než byť v sedemnástich kŕmená mixovanou stravou, keďže tuhšiu konzistenciu nešťastník bezmocný vtedy „užskorodospelý“ neprehltol, ba nepohol sa takmer ani toľko, aby si ľahúčkou melamínovou detskou lyžičkou sám trafil do úst…
Kusisko cesty sme však už – nie len od tamtej kalvárie – prešli. S najbližšími po boku. Od čias, keď v istom okamihu som čoby malý fafrnok mala na konte vlastne viac narkóz, než narodenín.
Dnes už sa hýbem. Píšem. Najem sa. Oblečiem sa sama. Mám za sebou štúdium na bilingválnom španielskom gymnáziu. Zavŕšila som druhý stupeň štúdia na UK v Bratislave, neskôr ďalšie magisterské štúdium na univerzite v Prahe. Venujem sa prekladateľstvu z/do niekoľkých jazykov. Mám rada knižky, rubikové kocky, či vanilkový Rooibos. Svoju rutinu. I trebárs triviálny fakt, že obvod kruhu je vždy „pí krát diameter“; prakticky akékoľvek cifry dosadíte… A neraz možno volím nekonvenčný spôsob verbalizácie myšlienky. Najskôr z dôvodu, že som autista. Spastický tetraplegik s Aspergerovým syndrómom. Kombinácia ako lusk… :)