Môj príbeh sa nezačal rozprávkou, ale krikom a prázdnym tanierom. V pestúnskej starostlivosti ma týrali hladom a bitkami, až kým ma štát ako zranené dieťa neodobral do detského domova. Nikto sa ma nepýtal, ako mi je. Nálepkovali ma ako ‚drzé a neposedné dieťa‘, ktoré stále uteká. Nikto nevidel, že neutekám zo školy, ale z chaosu sveta, ktorému môj vysoko citlivý mozog s IQ 145 nerozumel.
Keď som vyšla z domova, chcela som všetkým dokázať, že som schopná. Dva roky som drela do úmoru, ťahala som 16-hodinové zmeny, kým mi ruky neodumreli od ťažkej manuálnej práce a nitovania. Dnes mám karpálne tunely, v ktorých strácam cit, a telo mi vypovedalo službu. Moje črevá sú ‚pokazené‘ Crohnovou chorobou.
Posledné dva roky sa však stalo niečo ešte desivejšie. Moje vnútro sa rozštiepilo. Nespím. Budím sa trhaná neviditeľnou úzkosťou. V tichu noci počujem len neznesiteľný hukot ‚tmy‘, akoby mi v hlave búšilo more. Som inteligentná, cítim všetko v miliónoch detailov, ale nevidím pred sebou žiadnu cestu.