Pomôžme zabezpečiť delfínoterapie pre Lukáška

Ahoj, volám sa Lukáško a mám 6 rôčkov. Aj napriek tomu, že som sa narodil zdravý, osud sa so mnou nepekne zahral. Po narodení som bol úplne zdravé a živé dieťa, ako každé iné. Tešil som sa z každej maličkosti, bľabotal a chodil v chodačke. Prišla prvá včelička (očkovanie) au…druhá včelička a zrazu sa môj život otočil naruby. Mamka, prečo ma nepočúvajú ručičky a nožičky? Zrazu som ostal ležať. Stále častejšie a častejšie som videl biele plášte. Kto je to a prečo sa nemôžem pohnúť? Prečo miesto bytu plného smiechu a radosti je byt plný ticha a smútku? Prečo sa neteším z bračekovej prítomnosti a nevydám ani hlások? Prognózy neboli dobré. Ževraj ostanem celý život ležať. Mamka sa z toho dlho spamätávala, plakala, smútila ale potom si povedala. Tak toto teda nie! 

Najprv som mal spasticu dolných končatín, potom horných a dookola. Začal som navštevovať rehabilitácie, kde aj moju mamku naučili so mnou cvičiť Vojtkovu metódu. Aj keď som veľmi plakal poctivo to so mnou cvičila a tiež platila súkromnú fyzioterapeutku, ktorá to so mnou cvičila taktiež. Neurológ im odporučil nejaké vyšetrenie, MRI mozočku, že si pozrú moju hlavičku. Dlho sa to odkladalo, kedže vyšetrenie sa robí pod úplnou narkózou. Ale nakoniec v 2 rokoch sme sa odhodlali. Primár rodičom povedal, že môj mozoček bol v minulosti nedokrvený, ale ak budem na sebe pracovať a cvičiť môžem to všetko dobehnúť. A začal sa kolotoč a mamka začala hľadať, ako mi pomôcť. Centrá, kde cvičia s deťmi, ako ja by boli, ale poisťovne nehradia ani cent a z nášho príjmu to neutiahneme.  A teda hľadá zasa možnosti, oslovuje nadácie, vytvára zbierky a zháňa peniažky pre mňa, aby mi pomohli. Podarilo sa ! Cvičím mamka ja cvičím a makám na sebe, snažím sa dokázať a vyvrátiť tvrdenia lekárov, že ostanem ležať. 

No po dvoch rokoch aj keď chodím za ručičky a okolo nábytku nožičky ma nepočúvajú, ako majú. Krížim nožičky a chodím po špičkách, ževraj som veľmi posťahovaný a spastický.  Treba moje šľachy uvoľniť – možnosti sú dve, buď v Bratislave (kde to uhradí poisťovňa a budem mať jazvy na celom telíčku a tiež sadry na 6 týždňov) alebo v Kladne v ČR teleskopicky, ale zasa nám treba peniažky 2800 eura. A tak mamka zháňa, píše, volá. Poradilo sa a uvoľnili mi 21 šliach na mojom malom telíčku. Tá operácia mi veľmi pomohla  a ty zasa hľadáš kam so mnou ďalej.  Začíname chodiť na rehabilitácie, ale po určitom čase sa dozvedáme, že je to môj strop, kedže som v psychomotorickom vývoji na úrovni  ročného bábätka.

Čo ďalej ? Zasa rozmýšľaš mami. Nerozprávam neviem ti poradiť a nerozumiem kto ti čo hovorí. Ale ty hľadáš a hladíš ma po vláskach a hovoríš, že to nebude môj strop a dokážem viac.  My pôjdeme ďalej. Zasa telefonáty, maily a zbierky. Počujem kmeňové bunky žilovo v Topoľčanoch, že mi to môže pomôcť. Podarilo sa a sme tam. Vyšetrili ma a ty máš zasa nádej.  Aplikácia prebehla úspešne, ale moje telíčko po dvoch dňoch ochorelo a kmeňové bunky liečia moju chorobu , nie moju hlavičku. Nevadí za pokus to stálo. Kam ďalej? Mamka vrví, že takto ma nenechá a musíme pracovať, tak ako o paličky chce viac a viac , pretože vidí, žena to mám. Kontaktuje nejakú tetu a zasa zháňa peniažky, aby som sa dostal do Waršavy na terapiu Dr.Veľa. Moje telíčko vykrúcajú a masirujú ma, snažia sa aby mi čo najviac pomohli. Po terapiách som vnímavejší ale aj nervóznejší. Po 10 dňoch sme doma a máme naplánovanú ďalšiu terapiu u lekára. Ale ja zasa ochoriem a môj ďalší pobyt vo Waršave sa odkladá. 

Prišla ďalšia možnosť ísť plávať k delfínom do Odesy na Ukrajinu. Vraj aj tam pomáhajú takým detičkám, ako som ja . Tak ideme do toho. Veľká ryba, mamka to je veľká ryba, ale ja sa nebojím, lebo vodičku zbožňujem. Zasa som vnímavejší, kľudnejší a viac bľabotám. Terapia na všetko. Reč rehabilitácia a vnímanie. Po 10 dňoch som doma a po 4 dňoch na Ukrajine vypukla vojna.. UFFF.. my sme doma v bezpečí.  Ale veľmi sa mi to páčilo a hneď by som sa tam vrátil. Potom som ešte raz absolvoval Waršawu. Moja mamka aj ocko by mi dali aj z posledného, aby mi pomohli, len aby mi bolo lepšie a hral som sa s ostatnými deťmi.

Momentálne cvičím doma, chodím plávať, do hyperbarickej komory a na hypoterapiu.  Waršavu už absolvovať nemôžem, nakoľko EEG po nej ukazuje na EPI ložisko a záchvaty, ktoré zatiaľ nemám. Najviac nám pomohli delfíny, ktoré by sme chceli zasa absolvovať v tomto roku 2 krát. Lukáško chodí o jednu paličku , papá sám s lyžičkou, ale jeho porozumenie a reč viazne . Takže naša ďalšia nádej je Truskavec a zasa plávanie s delfínmi.  Snom mojich rodičov je aby som si aspoň užíval detstvo, ako moji rovesníci . Zbožňujem ihriská a chcem sa hrať a behať. Mamka vraví, že moje telíčko si už bolesti zažilo dosť. Veľmi sa snaží a ja taktiež.

Pomôžte nám tento boj dotiahnuť do úspešného konca.