Marcusko je veľký bojovník, aj napriek tomu že mával až 15 záchvatov denne, aj napriek tomu, že mi povedali, že bude len ležiaci. Vždy sme bojovali, aj keď nám nedávali nádej. Vedeli sme, že to bude dlhý a ťažký boj, ale aj tak sme to skúsili a oplatilo sa. Kedysi nevedel ani len sedieť, bol slabučký, no napriek tomu sme aj cez bolesti bojovali. Začali dlhé pobyty v nemocniciach a rehabilitačných centrách, pričom za šesť rokov sa nám podarilo stabilizovať záchvaty, a tak Marcus začal aspoň rozprávať nejaké slová. Koncom 6. roku života spravil prvý krok a pomaličky sme začali chodiť. Samozrejme doteraz používame aj kočík, ale aj tak je to všetko zázrak.
Aj keď som napokon aj ja ťažko ochorela som šťastná, keď sú moje deti šťastné.
Vyhrali sme aspoň nad tým, že neostal len ležiaci ako nám tvrdili, za čo som veľmi vďačná a preto mu chcem pomôcť aby sa mal ešte o niečo lepšie.