Kto kampaň organizuje a na čo je určená?
Volám sa Veronika a po vysokej škole som išla ako dobrovoľníčka na rok do Kene. Pôsobím v Bosco Boys Lang´ata, v centre pre transformáciu chlapcov ulice. Rozhodla som sa zorganizovať túto kampaň, lebo…
„Veronicah, môžeš si ho zobrať, moje dieťa skutočne potrebuje pomoc,“ zneli slová matky niekoľkomesačného dieťaťa, ktoré som držala v náručí jedného zo slumov. Tento malý zázrak bol jedným z mnohých detí, ktoré žili na ulici. Ich životným štýlom je každodenná snaha získať niečo na jedenie, nájsť miesto na osprchovanie či strechu nad hlavou.
Priala by som si, aby deti nemuseli žiť na ulici a každodenne bojovať o svoj život. A želám si, aby sa tí, ktorí majú viacej, ako potrebujú, delili s tými, ktorí nemajú ani na to základné.
Darujme nádej tým, ktorí ju nemajú. Vzdelanie je cestou von z tohto bludného kruhu. Vzdelanie otvára brány a dáva nádej do budúcnosti. Podporte naše centrum Bosco Boys Lang´ata pre chlapcov z ulice, ktoré zabezpečuje vzdelanie a poskytuje pomoc tým, na ktorých sa zabudlo. Naše centrum má priemerne 30 – 50 chlapcov, ktorých zachraňujeme z ulíc Nairobi, hlavného mesta Kene.
Výťažok mojej výzvy poputuje na nové kolieskové korčule pre našich chlapcov. Je to jedna z vecí, čo ich drží v tomto centre a dáva im nádej na lepšiu budúcnosť. Keď ulicu vymenia za naše centrum, môžu ísť do školy a keď majú vzdelanie, majú prácu a nádej na lepší život.
Vďaka novým korčuliam môžu viacerí športovať a tešiť sa z maličkostí. A v neposlednom rade ušetríte i rozbité kolená, lebo akcia „skate“ začína celkom tradične. Vo vedre si nájdete dve kolieska približne podobnej veľkosti, zoberiete šróbiky, kolomaž a šnúrky od topánok. Ihla s niťou slúži pre prípad, že by ste chceli, aby vaše korčule vyzerali viac pokope ako tie ostatné.
Prečo práve kolieskové korčule?
Keď som sa prvýkrát pýtala chlapcov na ich život pred našim centrom, dostala som len odpoveď: „Teraz je teraz a nechcem myslieť na to, čo bolo.“ Tu moje pátranie skončilo. Prednedávnom som si však všimla celkom nemalú jazvu na ruke jedného z nich. Nedalo mi nespýtať sa na to.
„Čo sa ti stalo?“
„To je z čaju,“ znela sebaistá odpoveď.
„Nie, toto nie je z čaju,“ odpovedala som ešte istejšie ako on. Dali sme sa do reči. Na ulici ukradol mobil, aby si za utŕžené peniaze od kamaráta čosi kúpil (jedlo to nebolo). Keď však skočil na autobus (samozrejme, že zozadu až keď sa pohýnal, aby nemusel platiť za cestu), dotyčný okradnutý ho chytil. Okolo ruky mu obviazal látku, polial ju benzínom a zapálil. Potom mu zobral ukradnutý mobil a utiekol.
Je pravda to, čo mi hovoria? Sú takí dobrí výmyselníci a rozprávači príbehov alebo je na tom aspoň niečo pravdy? Život na ulici je krutý a keď vidím ich zjazvené telá a srdcia, nedá mi neveriť aspoň útržky z tých príbehov. Každopádne však ale, kým sa tento nezbedník dostal k nám, vystriedal pred nami štyri podobné centrá tomu nášmu.
„Prečo si odtiaľ zakaždým ušiel?“ nedočkavo sa ho zas pýtam. A vlastne – ako je to možné, že u nás je už tak dlho?
„Nemali sme tam dosť jedla… a… tu je dobre. Máme tu korčule a pozeráme filmy.“ V srdci mi však znie, že v porovnaní s inými centrami tu je aj Boh. Nik nevie, čo ho čaká a čo bude po tom, ako opustí naše centrum. Dnes má však nádej, že skrze vzdelanie, ktorého sa mu u nás dostáva, sa brány jeho nádeje pre lepšiu budúcnosť otvárajú.
Viac o mojej misii sa dočítate na mojom blogu: http://dobrovolnici.saleziani.sk/category/kena/
