Duke má už skoro 10 rokov. Našiel sa ako odrastené šteniatko,prespával v odpadovej rúre pri hlavnej ceste. Niekto mu doma svojpomocne odsekol chvost. Snažili sme sa mu nájsť nový domov, no bezúspešne. Až časom som pochopila prečo – bol nám súdený.
Zostal s nami a stal sa naším anjelom v psom tele. Milujúcim, oddaným, vnímavým. Je to ten typ duše, ktorá rozžiari aj ten najťažší deň.
Pred pár týždňami sa však náš svet obrátil naruby. Dukovi v priebehu niekoľkých dní vyrástol na brušku veľký útvar.
Na klinike v Žiline absolvoval sériu odborných vyšetrení a následne aj náročnú operáciu. Napriek jeho veku všetko zvládol výborne a ja som si ho šťastná vzala domov – veriac, že to najhoršie máme za sebou.
Operácia a vyšetrenia stáli takmer 1 000 €, ale pre jeho zdravie by sme urobili čokoľvek. Netušila som však, že o pár dní neskôr budeme opäť bojovať o jeho život – tentoraz kvôli ľudskej chybe.
Na druhý deň po operácii nás veterinár zo Žiliny odporučil na kontrolu do Popradu, aby Duke nemusel cestovať dlhé hodiny späť. Úlohou tamojšieho veterinára bolo len skontrolovať ranu, odstrániť náplasť a zhodnotiť, či sa netvorí opuch alebo krv, nebola potrebná drenáž.
Pri nešetrnom strhávaní náplasti došlo k vnútorným zraneniam a silnému krvácaniu. Dukovi nebolo poskytnuté adekvátne ošetrenie a z kliniky nás poslali domov. Ak by som poslúchla, Duke by tu dnes už nebol. Ešte v ten večer sme utekali späť do Žiliny. Na klinike ho okamžite prijali a operovali tri hodiny. Krvácanie sa dlho nedarilo zastaviť a Duke zostal hospitalizovaný. Odchádzala som s myšlienkou, že ho už nikdy neuvidím.
