Volám sa Majka a spoločne s mojou dcérou Barborkou, ktorá trpí Downovým syndrómom, sme dlhoročné dobrovoľníčky organizácie Mary's Meals Slovensko. Možno si na nás spomínate z minulého roka, keď sme s vašou úžasnou pomocou splnili „Barborkin sen“ a nasýtili 440 detí v africkej škole Mganthira v Malawi. Bola to obrovská radosť. Vedomie, že sme svojím málom dokázali spoločne vložiť kamene do základov budúcnosti týchto detí. Dnes sa vám však prihováram z ticha našej obývačky.
O ľuďoch s Downovým syndrómom sa v spoločnosti často hovorí, že sú to večné, bezstarostné slniečka. Nie je to však celá pravda. Prežívajú rovnako hlboký smútok, únavu a úzkosti ako my, len ich nevedia vždy vyjadriť slovami. Moja dcérka Barborka si práve teraz, tak ako zhruba každé štyri roky, prechádza obdobím ťažkej, tichej depresie.
Náš spoločný svet sa úplne spomalil. Barborka prestala javiť záujem o veci, ktoré inak miluje – maľovanie obrazov – o tú vzácnu záľubu, ktorá sa stala symbolom jej pomoci. Sú to ťažké dni, kedy pri nej len sedím, hladkám ju po hlave a snažím sa poskytovať jej ten najbezpečnejší prístav – náš domov. Viem, že si jej nervový systém potrebuje oddýchnuť. Nesnažím sa to urýchliť, s láskou a pokojom to prijímam ako súčasť našej cesty. Len tak spolu sme a čakáme, kým to prejde.
No práve v tomto hlbokom tichu našej obývačky si až bolestivo uvedomujem jednu vec: My dve máme ten obrovský luxus prečkať náš smútok v absolútnom bezpečí. Máme teplo domu, máme seba a veľa dobrých priateľov.
