Trpím ťažkou formou spánkového apnoe. Počas spánku sa mi dýchanie zastaví viac ako 50‑krát za hodinu. Pri každej epizóde klesne množstvo kyslíka v krvi až na 67 %, čo sú hodnoty, pri ktorých ľudia bežne strácajú vedomie.
Poisťovňa mi schválila CPAP prístroj, ktorý ma doslova udržiava pri živote. Bez elektriny je však úplne nepoužiteľný.
Bez prístroja každá noc znamená reálne riziko infarktu alebo mozgovej príhody – a môže byť mojou poslednou.
30 rokov psychického boja
K spánkovému apnoe sa pridáva ďalší boj — tridsať rokov agorafóbie a panických záchvatov.
A nedá sa to zastaviť vôľou. Aj keď som to prežil už tisíckrát, strach stále šepká: „Dnes zomrieš.“
Mobil v ruke, smrť v očiach — a jediná myšlienka: „Nečakaj, volaj záchranku.“
Prácu som si vždy dokázal udržať len dovtedy, kým neprišiel prvý silnejší panický záchvat. A keď prišiel, všetko sa zrútilo.
Žiadny zamestnávateľ nechce človeka, ktorý mu uprostred smeny skolabuje a musí riešiť náhradu…
Ako som sa dostal na ulicu
Dlhé roky som žil v zahraničí, ale invalidný dôchodok mi tam napriek uznaniu zdravotného stavu posudkovou komisiou zamietli – chýbali mi roky dôchodkového poistenia.
Po návrate na Slovensko som sa ocitol bez domova. Striedal som ulicu, nocľahárne, charitatívnu pomoc a neskôr aj ubytovňu, kde som vydržal deväť mesiacov. Keď mi došli posledné peniaze a ďalší nájom som už nedokázal zaplatiť, znovu ma čakala ulica.
Na Slovensku dostávam len:
- 97,30 € invalidný dôchodok
- 17 € dávku v hmotnej núdzi
Spolu 114,30 € mesačne.
Zo 114 € sa nedá zaplatiť ani najlacnejšie ubytovanie – a kvôli CPAP prístroju ma neprijmú ani do nocľahárne pre ľudí bez domova. Jediná možnosť by bola byť tam bez prístroja, teda vzdať sa nevyhnutnej zdravotnej pomôcky len preto, aby som mal kde prespať, a každú noc riskovať svoje zdravie aj život.
Snaha postaviť sa na nohy v nepredstaviteľných podmienkach
Držala ma viera, že sa ešte dokážem postaviť na vlastné nohy.
Ako človek bez domova som absolvoval 125-hodinový kurz umelej inteligencie cez Úrad práce a vypracoval 52-stranový podnikateľský zámer, aby som získal príspevok na samostatnú zárobkovú činnosť.
Všetko som robil na autobusovej stanici Mlynské nivy – bez notebooku, bez internetu, medzi kuframi a hlukom.
Komisia bola nadšená a posunula ma ďalej. Prvýkrát po dlhom čase som cítil nádej.
A potom prišlo rozhodnutie z Úradu práce. V zákulisí to zamietli troma slovami:
„Nesplnenie podmienok efektívnosti, účelnosti a hospodárnosti.“
Tri slová, ktoré zmazali mesiace práce a vo mne zanechali len bezmocnosť a prázdnotu.
Dočasné útočisko – a opäť slepá ulička
Momentálne som pár dní v RESOTE – komunite Antona Srholca. Prijali ma, ale aj keď som dal všetky peniaze, ktoré som mal (130 €), nájom je 170 € mesačne a môj príjem je len 114,30 €.
Na tento typ ubytovania ani na ubytovne celkovo neexistuje žiadny príspevok na bývanie.
To znamená jediné: o pár dní ma opäť čaká ulica.
Po všetkých pokusoch postaviť sa na nohy, po všetkých odmietnutiach a pádoch sú moje sily na dne. Už nemám z čoho čerpať.
