Sany a jej životná cesta

Ahojte!

volám sa Sany a môj príbeh začína v útulku. Už si nepamätám, ako som sa tam dostala. V útulku bolo veľa psíkov a málo ľudí, s ktorými by sa dalo hrať a mojkať. Chodilo za mnou do výbehu jedno dievča menom Ľubka. Videla som ju často venčiť iných psíkov a nosila nám večeru. Páčila sa mi, škrabkala ma a mojkala.

Začala ma brávať aj na prechádzky mimo útulku, to bola paráda. Asi som jej bola sympatická, lebo si častejšie vyberala mňa a po čase ma zobrala z útulku aj na dlhšie prechádzky a výlety. Keď sympatie prerástli v lásku a Ľubka pochopila, že s ňou pôjdem aj na kraj sveta, rozhodla sa ma adoptovať. Chvíľu trvalo, než to všetko vybavila. Dokonca kvôli mne odišla bývať od rodičov a našla nám vlastné bývanie.

Bolo to super, bývať v teple, suchu, kľude a vo vlastnom peliešku. Každý deň dostávať papať do mojej misky. Čo však bolo najlepšie: nové zážitky, výlety, dovolenky, nové miesta a pachy. Túlali sme sa spolu po svete, cestovali autom, vlakom a autobusom. Poviem vám, parádny život. Trávili sme spolu veľa času a aj keď niekedy Ľubka musela chodiť do práce, vždy bol čas na prechádzky a hry. Mala som kopec nových kamošov, psíky, kone, deti.

Neskôr som Ľubke začala pomáhať s výchovou a tréningom iných psíkov. To sa mi velmi páčilo, spoznávať nové psíky a pomáhať im, aby sa nebáli, boli v pohode a neriešili blbosti. S niektorými to nebolo ľahké, ale s väčšinou sme boli rýchlo kamoši. Myslím, že mi to išlo výborne, lebo som dostávala pochvaly.

Celých 11 rokov mi nič nebolo ( okrem občasných problémov s kĺbmi, na ktoré mi pomáha výživa). Chodili sme pravidelne k zverolekárovi. Bola som zdravý aktívny pes a nikto mi nevedel uhádnuť skutočný vek ;-)

Začiatkom februára mi Ľubka našla hrčku. Najprv sme si mysleli, že je to udreté, bol tam zápal. Dostávala som rôzne antibiotiká, no nedarilo sa tú hrču vyliečiť. Najskôr ma to netrápilo, no hrčka sa začala zväčšovať a bolieť. Chodili sme častejšie na veterinu, milí ľudia, ale stále ma skúmali a hľadali riešenia, ako mi pomôcť. Zväčšili sa mi aj ďalšie uzliny, nepríjemná záležitosť. Bolelo to, bola som unavenejšia a prestalo mi chutiť jesť. Tak mi dávali infúzie a trávili sme na veterine hodiny. Zverolekári začali používať slová ako rakovina, nádor, lymfóm.

Nakoniec sme išli na výlet do Brna na onkologickú kliniku. Aj tam boli milí, ale Ľubka bola smutná a vážna, to sa nestáva. Dozvedeli sme sa zlú správu. Mám rakovinu a ďalšie vyšetrenia mali určiť, že konkrétne ktorú. Brali mi krv, pichali mi do krku, do nohy, vyholili ma na viacerých miestach a behali mi s nejakým studeným gélom po brušku. Dokonca ma uspali a vyoperovali mi jednu uzlinu.

Nakoniec sme sa dozvedeli výsledok. Mám DLBCL lymfóm (asi neviete čo to je, ani ja), ale podľa pani zverolekárky sa dobre lieči a prognóza ďalšieho života pri liečbe je 1–2 roky. Bez liečby by to boli len týždne a v mojom stave prevažne na infúziách.

Bolo dohodnuté, že ma budú liečiť chemoterapiou, čo vôbec nie je lacný špás (cca 2 tisíc EUR), nakoľko slovenské psíky nemajú zatiaľ možnosť zdravotného  poistenia. Poviem vám, žiadna sranda. Stále som nechcela jesť, bola som unavená, a ešte nejaká chemoterapia, nebolo mi dobre. No verili sme všetci v dobrý výsledok, nakoľko som aj na svoj vek silný a zdravý pes.

Ako onkologický pacient nemôžem papať surové mäsko, na ktoré som bola zvyknutá roky. Takže mi Ľubka varí kvalitné morčacie prsia a objednáva špeciálne konzervy z internetov. Táto parádna diéta ale stojí 5–6 krát viac ako doterajšie stravovanie.

Chemoterapia a súbežné lieky mi pomohli skoro okamžite, ako by to bola živá voda. Po pár dňoch som začala jesť a menej ma boleli hrče. Každý týždeň sme chodili do Brna. Aj ďalší progres bol dobrý a po 3 týždňoch som bola skoro zdravá. Hrčky sa zmenšovali, bavil ma život, chutilo mi jesť, tešila som sa, hrala, pozorovala veveričky. Jediné negatívum bolo, že som veľmi schudla, čo sa pri chemoterapii stáva.

Bohužiaľ toto obdobie bolo veľmi krátke. Týždeň pred veľkou onkologickou kontrolou sa môj stav začal znovu rapídne zhoršovať. Hrčky sa znovu zväčšili a pribudli ďalšie. Začalo ma to znovu omínať. Pani zverolekárka mala v tvári obavy a povedala, že to nevyzerá dobre. Napriek liečbe chemoterapiou je bohužiaľ rakovina agresívnejšia a telo s ňou prehráva. Hovorili veľmi vážne, plakali. Hovorili o zmenách v liečbe a o ešte drahších liekoch, ale aj o tom, že nevedia povedať, či pomôžu. Boli sme smutní, išli sme sa prejsť a vrátili sa domov.

Mojej paničke dôverujem najviac na svete a verím, že mi chce len to najlepšie. Viem, že urobila všetko správne, snažila sa mi pomôcť ako sa len dalo. Po porade so zverolekárkou sa rozhodla, že už sa na mne nebudú robiť „pokusy“, ktoré ma vyčerpávajú a mám z nich nežiadúce účinky. Rozhodla sa, že čas, ktorý mi zostáva, budeme tráviť spolu na výletoch a nie na veterinách. Dávajú mi občas nejaké liečky a bolesť je menšia, aj sa v noci vyspím. Teším sa, že chodíme na výlety a máme ešte spoločný čas aj keď sa nám kráti. Sústredíme sa na paliatívnu starostlivosť, na zmiernenie bolesti a dôstojné dožitie.

Môj čas na tomto svete sa končí, bola to paráda, neľutujem to. Žila som plnohodnotný a dlhý život, ktorý mi väčšina psíkov môže závidieť. Mám skvelú rodinu, kde ma majú radi a starajú sa o mňa s láskou. Všetko, čo sme tieto mesiace absolvovali, stálo veľa peňazí, času, energie. Oni mi to všetko neváhali dať a bojujú za mňa.

Ak mi môžete prispieť na doterajšiu liečbu, stravu a naše posledné týždne, budeme vďační.

S láskou, Sany