Celých 11 rokov mi nič nebolo ( okrem občasných problémov s kĺbmi, na ktoré mi pomáha výživa). Chodili sme pravidelne k zverolekárovi. Bola som zdravý aktívny pes a nikto mi nevedel uhádnuť skutočný vek ;-)
Začiatkom februára mi Ľubka našla hrčku. Najprv sme si mysleli, že je to udreté, bol tam zápal. Dostávala som rôzne antibiotiká, no nedarilo sa tú hrču vyliečiť. Najskôr ma to netrápilo, no hrčka sa začala zväčšovať a bolieť. Chodili sme častejšie na veterinu, milí ľudia, ale stále ma skúmali a hľadali riešenia, ako mi pomôcť. Zväčšili sa mi aj ďalšie uzliny, nepríjemná záležitosť. Bolelo to, bola som unavenejšia a prestalo mi chutiť jesť. Tak mi dávali infúzie a trávili sme na veterine hodiny. Zverolekári začali používať slová ako rakovina, nádor, lymfóm.
Nakoniec sme išli na výlet do Brna na onkologickú kliniku. Aj tam boli milí, ale Ľubka bola smutná a vážna, to sa nestáva. Dozvedeli sme sa zlú správu. Mám rakovinu a ďalšie vyšetrenia mali určiť, že konkrétne ktorú. Brali mi krv, pichali mi do krku, do nohy, vyholili ma na viacerých miestach a behali mi s nejakým studeným gélom po brušku. Dokonca ma uspali a vyoperovali mi jednu uzlinu.
Nakoniec sme sa dozvedeli výsledok. Mám DLBCL lymfóm (asi neviete čo to je, ani ja), ale podľa pani zverolekárky sa dobre lieči a prognóza ďalšieho života pri liečbe je 1–2 roky. Bez liečby by to boli len týždne a v mojom stave prevažne na infúziách.
Bolo dohodnuté, že ma budú liečiť chemoterapiou, čo vôbec nie je lacný špás (cca 2 tisíc EUR), nakoľko slovenské psíky nemajú zatiaľ možnosť zdravotného poistenia. Poviem vám, žiadna sranda. Stále som nechcela jesť, bola som unavená, a ešte nejaká chemoterapia, nebolo mi dobre. No verili sme všetci v dobrý výsledok, nakoľko som aj na svoj vek silný a zdravý pes.
Ako onkologický pacient nemôžem papať surové mäsko, na ktoré som bola zvyknutá roky. Takže mi Ľubka varí kvalitné morčacie prsia a objednáva špeciálne konzervy z internetov. Táto parádna diéta ale stojí 5–6 krát viac ako doterajšie stravovanie.
Chemoterapia a súbežné lieky mi pomohli skoro okamžite, ako by to bola živá voda. Po pár dňoch som začala jesť a menej ma boleli hrče. Každý týždeň sme chodili do Brna. Aj ďalší progres bol dobrý a po 3 týždňoch som bola skoro zdravá. Hrčky sa zmenšovali, bavil ma život, chutilo mi jesť, tešila som sa, hrala, pozorovala veveričky. Jediné negatívum bolo, že som veľmi schudla, čo sa pri chemoterapii stáva.
Bohužiaľ toto obdobie bolo veľmi krátke. Týždeň pred veľkou onkologickou kontrolou sa môj stav začal znovu rapídne zhoršovať. Hrčky sa znovu zväčšili a pribudli ďalšie. Začalo ma to znovu omínať. Pani zverolekárka mala v tvári obavy a povedala, že to nevyzerá dobre. Napriek liečbe chemoterapiou je bohužiaľ rakovina agresívnejšia a telo s ňou prehráva. Hovorili veľmi vážne, plakali. Hovorili o zmenách v liečbe a o ešte drahších liekoch, ale aj o tom, že nevedia povedať, či pomôžu. Boli sme smutní, išli sme sa prejsť a vrátili sa domov.
