Pojem emočne nezrelí ľudia nie je u nás veľmi zaužívaný aj napriek tomu, že je to pomerne častý jav. Emočne nezrelý človek si s vami nevie vytvoriť emocionálne puto, mnohokrát uprednostňuje vlastné potreby a nedokáže pochopiť vaše trápenia a radosti. Vy tušíte, že vo vzťahu nie je niečo správne, ale vinu zvyknete hádzať na seba. To však vôbec neznamená, že takíto ľudia vás neľúbia, len to nevedia úplne správnym spôsobom prejaviť.
Ja som pojem emočne nezrelý človek odhalila až počas pravidelných terapií, kde som primárne začala chodiť kvôli mojej úzkostnej poruche. Po pár týždňoch som si začala viesť denník a zapisovať konverzácie s mojím terapeutom. Keď som sa o pár mesiacov zúčastnila workshopu písania u Soni Borušovičovej, naštartovalo ma to, aby som svoj denník rozšírila a zbeletrizovala.
Účelom knihy nie je hľadať vinníka, aj keď prvé strany boli plné hnevu. Je skôr o odpustení, pochopení môjho správania v minulosti. Ako som sa aj s mojou mamou začala viac rozprávať, odhaľovať jej bolesti, či už z detstva alebo manželstva, stala sa magická vec. Zblížili sme sa. Po napísaní tejto knihy som si k nej trochu našla cestu. Moja pravda nebude vždy sedieť s jej pravdou a pohľadom na svet, ale o to vo vzťahoch nejde. Jednu vec som však pochopila. Blízkosť s človekom nedosiahneme z diaľky. V knihe však neriešim len vzťah a život mojej mamy a oca, ale všetky vzťahy, ktoré ma ovplvynili. Či už to bola moja prvá veľká láska, alebo moje dlhoročné kamarátsvo. Alebo vzťah ku samej sebe.
Moja mama bola tiež citlivé dieťa, ktoré túžilo po láske a nedostalo ju v takej forme, v akej ju potrebovalo. Neskôr po nej túžila od svojho manžela, môjho otca, ale ten bojoval so svojimi vlastnými démonmi – alkoholizmom.
Prelomiť cyklus nezdravých vzťahov, začať si vážiť samú seba aj so všetkými negatívami, to bola moja cesta nielen posledný rok, ale bude do konca života.
Ale asi to tak má byť.
Kto knihu ilustroval?
Všetky kresby v knihe som kreslila ja. Básne sú taktiež moje. Takto vznikla moja autorská kniha.
Svoju rodinu som začala kresliť, keď som mala šesť rokov a pokračovala som skoro pravidelne až do pätnástich rokov. Potom ma už začala trápiť puberta a na moju tradíciu som zabudla. Som veľmi rada, že som si tieto kresby odložila, lebo krásne dotvárajú to citlivé a vnímavé dieťa, akým som bola.
Nie som ilustrátorka, ale pointa použitia mojich kresieb je skôr o autentickosti. Detská kresba dokáže o dieťati povedať veľmi veľa. Použitie farieb, poradie členov rodiny, rozostup medzi nimi. Či sú jednotlivé postavy veľké či malé, majú nerovnomerné časti tela – to všetko sú dôležité nástroje aj v psychológii. Počas prezerania mojich kresieb som si uvedomila, že každý rok sa poradie členov menilo, tak ako sa menili farby, ak ma niečo škrelo. Napríklad moje prvé kresby v šiestich rokoch. Všetci členovia majú kreslené farebné oblečenie, len sestra, ktorá práve odišla do zahraničia a asi mi veľmi chýbala, je celá v čiernom. Do určitého veku sa všetci usmievame a postupne každým rokom úsmevy miznú. Nikdy som nezabudla na zvieratá, ktoré som odjakživa brala ako súčasť rodiny a je to tak doteraz. Seba som vždy kreslila ako prvú. Ako malá som vedela, kto je v mojom živote hlavná postava a časom akoby som na to zabudla. Svoje detské kresby beriem ako odkaz vo fľaši môjmu dospelému ja.
Choďte sa aj vy pozrieť na vaše detské kresby a uvidíte, čo vám skutočne odhalia.
Pre koho je táto kniha určená?
Pre všetkých, ktorí hľadajú v sebe odpustenie a odpovede na svoje najbližšie vzťahy. Vo svojom živote je veľmi ťažké vyhodnotiť, ktoré vzťahy nám viac berú, ako dávajú.
Pre všetkých, ktorí pociťujú úzkosti a depresie a boja sa požiadať o pomoc.
Pre všetkých, ktorým alkoholizmus trhal rodinu.
Pre všetky citlivé deti, ktoré vyrástli do výnimočných ľudí a vidia veci inak ako ostatní.
