Dvojica
Popíjam citronádu s dvoma bratmi, z ktorých doslova sála slušnosť, zodpovednosť a skromnosť. Vlastne sa aj čudujú, prečo o nich idem písať. Občas sa nesmelo zapýria – najmä vtedy, keď im skladám poklonu – ako bravúrne chytili život do svojich rúk. Pretože – na rovinu, pokojne sa mohli ubrať aj opačným smerom…
Dávid má osemnásť, Emanuel sedemnásť. Neriešia žúrovačky, bary a puby, nesnívajú o značkových teniskách alebo drahej elektronike. Na skromnosť sú zvyknutí. Hovorcom je starší Dávid, ktorý povie, že určite sa ľudia mali aj majú horšie. Fungujú vo dvojici prakticky od narodenia. Sú správnou dvojkou a keď sa opýtam mladšieho Emana, kto je jeho vzorom, potmehúdsky otočí hlavu k Dávidovi, mrkne naňho očkom a s úsmevom jednoznačne povie: „Môj brat.“
Na otca mali smolu, už nežije, zomrel, keď mal Dávid asi sedem rokov. „Nestaral sa, nezaujímal sa o nás, ja som ho párkrát v živote videl, Emo možno raz, aj to si nie som istý. Žili sme s mamou a staršou sestrou Žanetou. V jednoizbáku, mama nikdy nechodila do klasickej práce, bola opatrovateľkou, potom si pamätám, že sme mali status – rodina v hmotnej núdzi. „Mama bola fajn, to tvrdia chalani svorne, potrebujú však na rovinu dodať, že všetko sa zhoršilo, keď mamina, asi z nešťastia, samoty, možno z pocitu prázdneho života, začala popíjať. Najskôr to boli len štvrtky, postupne dni pribúdali. „Ale ženy pijú inak ako chlapi, nerobia to tak okato, skôr distingvovanejšie… „Jasné, že nám to vadilo, že sme jej, a nie raz, dohovárali, ale veľký účinok to nemalo…“ Napriek nie príliš ideálnym domácim podmienkam a atmosfére v rodine, chalani zvládali školu bravúrne. Žiaden problém, dôležité však je, že ich učenie bavilo, napĺňalo. Eman chodil na futbal, Dávid začal s behom. „Bicykel som nemal, tak som začal behať,“ prozaicky vysvetlí a racionálne dodá: „Vlastne je to to najlacnejší šport.“ A Dávida beh uchvátil. Dokonca sa ako starší žiak dostal do reprezentačného výberu Slovenska. Trikrát sa mu podarilo byť vicemajstrom Slovenska, „bolo to pre rokmi v behu na 800, 1 500 aj 3 000 metrov. „Fajn pocit, ale hoci behám aj dnes za ZŤS Martin, viem, že na repre to už nie je. To však neznamená, že s behom chcem skončiť. Naopak. S bratom beháme 6-krát v týždni, v priemere zabehneme tak 8 kilometrov. Iba pondelky máme oddych, vtedy máme v škole krúžky. Ja, ako inak, chemický, Emo informatiku, v tomto smerovaní, sme rozdielni,“ zasmeje sa Dávid a Eman pritakáva.
Začala práve korona, keď Dávid končil v malom meste základnú školu. Sám a zodpovedne si hľadal strednú školu, “vedel som, že z domu chcem ísť preč a že to bude gymnázium. Na internete som si googlil najlepšie školy, vyšli mi dve – Košice alebo Bratislava. Počas korony prijímačky neboli, stačil prospech a dostal som sa do hlavného mesta. Teraz som tretiak a spokojný som maximálne,“ hovorí sympatický Dávid, ktorý vie, že jedného dňa z neho bude lekár. Chémia je jeho vášeň, trošku z trpkou príchuťou poznamená, že na poslednom celoštátnom kole chemickej olympiády mu to príliš nevyšlo. „Čo budem tajiť, skončil som predposledný, na 24. mieste, ale tak, stáva sa,“ chytľavým smiechom podotkne. Keď starší brat odišiel do Bratislavy, bolo nad slnko jasné, že o rok sa o podobný kúsok pokúsi aj Eman. I stalo sa. Emo je druhákom na rovnakom gymnáziu, bývajú spolu na izbe na internáte, v podvečer spolu behávajú, večer si pripravia večeru, spolu zaľahnú, spolu vstávajú. Ponorka? „Áále dobre vychádzame,“ okomentuje bratské spolužitie mladší Emanuel. Chalani sú totiž od októbra minulého roka úplné siroty. Mamina podľahla rakovine, pred pár rokmi sa z nej vylízala, ale vrátilo sa to a už bolo neskoro. „Keď sa prešlo už len na paliatívnu liečbu, pochopili sme, že koniec sa blíži a je to nezvratné. Bola to naša mama, mali sme ju radi, nemala ľahký život a hlavne, nemala odísť tak skoro…“ Keďže Emo ešte nie je plnoletý, teoreticky mohol skončiť aj v detskom domove. „Sestra má 27 a bez váhania sa ma ujala,“ usmieva sa Emo, ktorý oslávi v decembri osemnástku. Ako a z čoho fungujú? Pár mesiacov bolo kritických, pretože kolotoč prideľovania sirotského istý čas trvá. „My ale nepotrebujeme veľa, fakt nie,“ šokuje ma vrodenou skromnosťou Dávid. Tento školský rok už majú internát zdarma, obedujú v škole, večeru si spravia na intráku, chlieb s hocičím, sem-tam párky, do reštaurácií nechodia. Poobede sa učia, idú si zabehať, o 22-tej je večierka, „čiže okolo jedenástej spíme. Normálny život,“ povie Dávid. Z 240 eurového sirotského si aj niečo odloží, plány sú jasné – smer medicína a najradšej Brno. To nebude lacný špás. Z Emana bude IT špecialista, o ničom inom neuvažuje. Jedného dňa si chcú založiť aj rodinu, napriek tomu, že tá ich nebola ideálna, na rodinu nezanevreli. Práve naopak, ale „všetko má svoj čas. Ešte máme hodne času,“ smejú sa obaja.
