Chcem, aby aj moje dieťatko spoznalo silu starkého objatia.
Volám sa Miroslava Albertová a touto výzvou chcem získať drahocenný čas pre môjho ocina Miroslava Alberta.
Koncom marca sa mi narodil syn Matúško – ocinovo tretie vnúčatko. Mojím najväčším snom a túžbou je, aby Matúško stihlo so svojím starkým zažiť tie krásne, nezabudnuteľné chvíle, aké s ním prežili dve staršie, dnes už „pubertálne“ deti môjho brata.
Oni mali to šťastie objavovať svet s úžasným starkým na spoločných dovolenkách pri mori, vymýšľať huncútstva na chalupe a nasávať jeho lásku počas bežných dní v našich domovoch. Chcem, aby aj moje dieťatko spoznalo silu jeho objatia, jeho múdrosť a dobrotu. Aby jeho starký nebol len príbehom z fotografií, ale živou súčasťou jeho života.
Kto je môj ocino?
Môj ocino bol vždy vitálny, pracovitý a obetavý chlap, ktorý žil pre svoju rodinu a nikdy neodmietol pomoc druhým. V deň jeho 60. narodenín, kedy by sme mali oslavovať jeho okrúhle jubileum, som ho namiesto oslavy išla vyzdvihnúť z nemocnice po hospitalizácii. Výsledkom vyšetrení bola krutá diagnóza: ALS (Amyotrofická laterálna skleróza). Je to neúprosná choroba, ktorá človeku postupne berie kontrolu nad svalmi, no myseľ zostáva plne uväznená vo vnútri.
Za dva roky urobil tento zákerný nepriateľ obrovský postup. Ocino je dnes už úplne odkázaný na invalidný vozík. Nedokáže sa sám najesť, obliecť ani vykonať základnú hygienu. Celý jeho bežný život leží na pleciach jeho milovanej manželky Mariky, ktorá sa oňho obetavo stará 24 hodín denne. Choroba navyše začala útočiť aj na jeho hlasivky a reč sa mu neustále zhoršuje. Pre celú rodinu je nesmierne bolestivé sledovať, ako ocino stráca možnosť s nami komunikovať a hýbať sa.
