Volám sa Elena, mám 42 rokov a som z Ukrajiny. Na Slovensko som prišla spolu so svojím 8-ročným synom Markom. Pochádzame z Doneckej oblasti z mesta Toreck.
Z Ukrajiny sme odišli 4. marca 2022 a na Slovensko sme prišli o dva dni neskôr. Išli sme vlakom, spali sme posediačky, pretože nebolo voľných miest. Ale najstrašnejšie bolo, keď sa vlak večer zastavil a zhasli sa svetlá, všade bola tma. To sa stalo niekoľkokrát.
Som slobodná matka, syna vychovávam sama. Nemám žiadnych príbuzných, moji rodičia už zomreli. Samej mi je veľmi ťažko.
Chlapec je často chorý, má zníženú imunitu. Ja mám autoimunitné ochorenie štítnej žľazy. Momentálne žijeme na ubytovni zadarmo. Prácu mám, ale pracovná doba mi nie veľmi vyhovuje. Prvá smena je od 6.00 ráno, druhá od 14. 00. V tých časoch treba syna vodiť do a zo školy. Sme často chorí, syn mal v krvi vírus, boli sme aj hospitalizovaní.
Byt, v ktorom sme na Ukrajine bývali zbombardovali. Stalo sa to v apríli 2022 a ja som sa o tom dozvedela až v júni 2022, keď mi známa poslala túto fotografiu.
Je na nej naša bytovka, bývali sme na prvom poschodí. Bytovka je v havarijnom stave. Nemáme sa kam vrátiť. Náš byt neobývateľný a dom po rodičoch sa teraz nachádza v DNR pod Ruskom.
Táto výzva je súčasťou témy Spoločne pre Ukrajinu.
