Ako som prišiel do Čičavy
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kňaz, ktorý prijal povolanie, že má slúžiť Rómom. Ale nie pomáhať im, ale pomôcť im nájsť Ježiša a vytvárať im priestor pre ich rozvoj, rast a službu. Jednoducho povedané, dať im krídla… Tým kňazom som ja – Martin Mekel.
Prešiel odvtedy nejaký čas a písal sa rok 2016. Začal som veľmi pravidelne prežívať v mojom vnútri, že je čas odísť – odísť z Čičavy. Z miesta, ktoré som vybudoval a ktoré sa stalo rodiskom Gréckokatolíckej rómskej misie. Mal som tam vybudované zázemie, kontakty, priateľov, fungujúcu a rozvíjajúcu sa službu.
Nezľakol som sa. Už som niečo podobné zažil, keď ma Boh v roku 2005 nasmeroval práve do Čičavy. A nielen mňa, ale aj moju rodinu. Išli sme vtedy do neznáma – bez prísľubu podpory, bez istoty, čo z toho bude. Všetky naše úspory sme vtedy vložili do skromného zariadenia nášho bytu a pastoračného centra s 30 lôžkami.
Ako som odišiel z Čičavy a našiel Sigord
Niekedy v roku 2017 som už vnímal, že Boh pre nás pripravil väčšiu budovu, ktorá bude zastrešovať všetky okresné centrá Gréckokatolíckej rómskej misie a služby, ktoré s misiou súvisia. Bratia a sestry, Rómovia, nechceli ani počuť o tom, že odídem. Neverili tomu. Nechceli to prijať. Hovoril som o tom s otcom arcibiskupom Babjakom. Začali sme hľadať možnosti. Hľadal som všetko možné – od pozemkov cez opustené školy, farské nepoužívané priestory, mestské priestory v Prešove. Ale nič…
V roku 2019 otec arcibiskup súhlasil, aby som z Čičavy odišiel. Zároveň do rómskej misie prišli kolegovia, a tak v Čičave a pre okres Vranov nad Topľou ostali slúžiť štyria kňazi. Ja s rodinou som šiel bývať do bytu v Prešove, manželka odišla z práce a potrebovala nájsť inú, deti odišli zo svojich školských kolektívov a od priateľov… Bol to pre našu rodinu krok viery. Žiadne budúce centrum nebolo na obzore. Zohnal som síce nejaké financie na odkúpenie budovy, ale nestačilo by to ani na rodinný dom.
V auguste 2019 sme sa nasťahovali a Boh otvoril dvere v októbri. V decembri sme za 135.000 EUR kúpili budovy na Sigorde – internát, telocvičňu a jedáleň. Boh veľmi rýchlo odpovedal na náš krok viery. Budovy sú majetkom Prešovského arcibiskupstva a Gréckokatolíckej rómskej misie. Každý spláca polovicu. Prvá splátka bola 35.000 EUR, ostatné sú vo výške 20.000 EUR.
Hneď v roku 2020 sme sa nasťahovali na Sigord. Prvé tri zimy sme na Sigorde prežili v dosť veľkom chlade. Kúrenie ohrievačmi a krbovou pieckou pri podlahovej ploche objektu 5000 m2 a nezateplenej budove – viete si predstaviť, aké (ne)teplo to bolo… Využívali sme obdobie pandémie na rekonštrukciu budovy. Všetko bolo rozbité. Vymenili sme elektroinštalácie, búrali priečky, kládli podlahy, riešili dispozície…
Za veľký úspech považujem, že sme vďaka mnohým pravidelným a štedrým darcom vymenili až 250 okien. Zobrali sme aj pôžičky, ktoré splácame, aby objekt mohol slúžiť nielen nám, ale i ďalším organizáciám. Podporili nás aj inštitúcie, ktoré vidia zmysel v našej službe ako napríklad Prešovský samosprávny kraj, Nadácia Renovabis, Nadácia EPH, Úrad splnomocnenca SR pre rómske komunity a ďalší.
Keby som bol na začiatku vedel, čo všetko bude potrebné zvládnuť… S úsmevom hovorievam, že mi asi pomáha dosť veľká dávka naivnosti. Ale ešte nie sme na konci…
