Saša a Nasťa. Nastina sestra Oxana a 5-mesačná Zlatka. Bývajú v idylickom prostredí v lesnej chatke, za oknami im behajú srnky. Hoci dodajú: „snáď tu už v zime nebudeme“. (Kúrili len v miestnosti, kde spáva malá Zlatka.)
Je to skutočne veľmi skromná rodina, myslia na druhých ľudí. Museli sme ich presvedčiť, aby pristali na zverejnenie tejto výzvy.
Žili v Kyjive – jedna sestra na pravom a druhá na ľavom brehu. Keď začala vojna mali pokazené auto a Sašovi sa ho podarilo opraviť v poslednej chvíli, keď začalo bombardovanie. Počuli ako sa blížia Rusi, ako im odpovedá ukrajinská protivzdušná obrana. Neďaleko ich bytu zabila raketa človeka. Saša ukazuje fotku svojho brata, ktorý bojuje ako domobrana.
Na Slovensko cestovali 5 dní a pri úteku z Kyjiva nevedeli kam vlastne pôjdu. Svet je malý, v Ľvove dostali číslo na Olenu (na fotke úplne vľavo), ktorá na Slovensku žije už viac rokov. Pomohla im s ubytovaním, tak ako mnohým. Dobrí ľudia im pomohli aj so základným vybavením. Saša má dokonca prácu. „Je tu ticho pre Zlatku…“
Zdanlivá idylka končí, keď sa vrátime k Sašovi: má totiž agresívnu formu rakoviny – kvôli vyoperovaným brušným svalom musí nosiť korzet. Je invalid, aj preto mohol odísť z Ukrajiny. Keď pracoval na Ukrajine, tak musel ísť po troch týždňoch na liečenie. Aj doma museli prosiť dobrých ľudí o finančný príspevok na Sašovu liečbu.
Ťažko odhadnúť ako dlho bude môcť pracovať teraz… snažíme sa mu tiež pomôcť s potrebnými vyšetreniami. Doma mal ísť ešte koncom marca na ďalšie CT-čko a položartom dodáva: „keď menej vieš, tak lepšie spíš“.
