Keď sa večer dcéry učia a píšu úlohy, nesvieti nad nimi obyčajné svetlo.
Učia sa pri malej lampe, v noci po dome chodíme s čelovkami a pri každom zapnutí elektrocentrály premýšľame, koľko benzínu nám zostáva a čo všetko si môžeme dovoliť zapnúť.
Som samoživiteľka dvoch dcér vo veku 12 a 9 rokov.
Mladšia dcéra je dieťa so zdravotným znevýhodnením a držiteľka preukazu ZŤP, mojím hlavným príjmom je opatrovateľský príspevok. Žijeme spolu s mojou mamou a jej manželom. Obaja pracujú, no majú nízke príjmy, vlastné zdravotné ťažkosti a stále splácajú pôžičku, ktorú si museli vziať na ďalšiu elektrocentrálu po pokazení pôvodnej. Otec detí s nami nežije.
Mená ani fotografie svojich detí zámerne nezverejňujem. Po predchádzajúcej dobročinnej výzve bola naša situácia použitá aj mimo jej účelu a staršia dcéra následne čelila posmeškom a nepríjemnostiam v škole. Deti nenesú zodpovednosť za spory dospelých a nechcem, aby za ne znovu platili stratou súkromia.
Po viac ako roku života bez elektriny už nemáme z čoho vytvoriť rezervu na ďalšiu zimu. Ako mama už nemôžem čakať a dúfať, že sa všetko vyrieši skôr, než prídu mrazy.
Od 1. júla 2025 žijeme bez elektriny zo siete.
Elektrina nám nebola odpojená pre nezaplatené faktúry ani pre dlh voči dodávateľovi. Počas trvania nájmu voči nám prebiehal súdny spor o vypratanie domu a elektrina bola odpojená na žiadosť vlastníka nehnuteľnosti.
Nasledovali mesiace súdnych konaní, rozhodnutí, odvolaní a čakania. Súdy sa obnovením elektriny zaoberali opakovane, boli vydané rozhodnutia smerujúce k jej obnoveniu a vec sa dostala až do exekučného konania. Napriek tomu sa elektrina reálne nevrátila. Dňa 1. septembra 2026 sa spor o bývanie skončil súdnym zmierom. Jedna náročná kapitola sa tým uzavrela, no doma stále štartujeme elektrocentrálu.
Dnes minieme len na benzín približne 500 až 600 € mesačne, v zime to minulý rok bolo približne 700 až 900 € mesačne. Ani za tieto peniaze však nemáme normálne fungujúcu domácnosť. Elektrocentrála neutiahne všetky spotrebiče, bojler môžeme zapnúť iba vtedy, keď nie je zapnuté niečo iné, práčku používame obmedzene a elektrickú rúru centrála neutiahne vôbec. Viac ako rok sme doma nemali pečené jedlo, koláč ani obyčajnú bábovku.
Dom vykurujeme drevom, ale kúrenie potrebuje elektrinu pre obehové čerpadlo. Bez benzínu do elektrocentrály teda v zime nemusí fungovať ani kúrenie.
Najťažšie je, že tým všetkým žijú aj deti.
Mladšia dcéra sa každý večer modlí, aby sme už mali elektrinu. Ako mamu ma bolí, že deväťročné dieťa sa nemodlí za hračku či výlet, ale za to, aby doma fungovalo svetlo.
Deti vidia kanistre s benzínom, počujú elektrocentrálu, učia sa pri lampe a vedia, že elektrinou musíme šetriť. Nič z toho nespôsobili a ničím sa neprevinili.
Pred rokom nám už verejnosť pomohla prežiť jednu zimu.
Vďaka darcom sme mali drevo, benzín, teplo a svietili nám lampy. Nemrzli sme. Verili sme, že ďalšiu výzvu už potrebovať nebudeme, pretože súdne rozhodnutia konečne prinesú reálne riešenie. Nestalo sa tak.
Možno sa niekto opýta, prečo prosíme o pomoc až teraz. Odpoveď je jednoduchá: do poslednej chvíle sme dúfali, že ju nebudeme potrebovať. Dnes už však nemôžeme čakať. Drevo treba zabezpečiť pred mrazmi, deti potrebujú zimné oblečenie a obuv, auto treba pripraviť na zimu a potrebujeme vytvoriť zásobu benzínu.
Stále verím, že možno príde deň, keď stlačíme vypínač a svetlo sa rozsvieti. Možno dokonca ešte pred Vianocami. Ale bezpečie detí už nemôžem postaviť iba na tejto nádeji.
Minulé Vianoce boli skromné a plné neistoty, no vďaka darcom sme ich zvládli. Mali sme teplo, lampy svietili a nemrzli sme. Tento rok by som si želala to isté – a ak nám pomoc dovolí, aj malú drobnosť pod stromček pre deti. Nie drahé darčeky. Len niečo, čo im pripomenie, že sú stále deti. Deti by si mali priať detské sny. Nemali by si priať elektrinu.
