Poskytnime dvojitú pomoc pre Máriu a Lenku, dvojičky s detskou mozgovou obrnou

Komu pomôžeme?

Lenka Ščepánková:
…,,dostala som krásny darček, napísať náš príbeh. Keď som ho písala bolo mi do plaču. Som skromná a snažím sa myslieť aj na druhých. Mojím mottom je pomáhať, a o to viac si vážim pomoc od druhých…" 

Tento príbeh bol písaný s radosťou:

Príbeh nášho jedinečného života sa začal formovať už pri narodení, keďže sme dvojičky – Majka a Lenka Ščepánkové.

Narodili sme sa 13. marca 2001 v trnavskej pôrodnici. Tehotenstvo našej maminy prebiehalo v poriadku, hoci po celý čas musela byť mamina pozorovaná lekármi a gynekológom. Keď sme sa narodili v 35.týždni, teda predčasne, lekári tvrdili, že sme zdravé a vitálne a že mamina nemá pokúšať osud.

​Všetko sa začalo meniť približne po pol roku nášho života, keď si naša starostlivá a obetavá mama všimla odchýlky v našom ranom vývine. Nevedeli sme v tomto období správne sedieť, držať  hračku v ruke a ani chodiť a udržať stabilitu. A tak sa začal celoživotný boj a kolotoč okolo nášho zdravia. Museli sme pravidelne navštevovať praktického lekára pre deti a dorast, neurológa, ortopéda a pediatra. Bol to boj na dlhé trate,  pretože nám nevedeli dlho určiť tú správnu diagnózu. Až jedného dňa to mame nedalo a objednala nás ku pediatrovi a ten napísal do našej zdravotnej karty diagnózu – DMO.   

Naša rodina a blízki sa s touto správou nevedeli vyrovnať, keďže tejto skratke dovtedy nerozumeli. Avšak pediater nám približne do roka túto diagnózu potvrdil. Z hľadiska skvalitnenia našich životov sme po zistení tejto diagnózy cvičili Vojtovú metódu, chodili na rehabilitácie, do kúpeľov, na hipoterapiu a hydroterapie, ktorá nám čiastočne pomohla uvoľniť spazmy na oboch končatinách a vďaka týmto terapiám a približne trom až štyrom operáciám achilových šliach a auduktoroch dnes stojíme na vlastných nohách. 

Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?

Náš zdravotný stav sa nezmení a bude naďalej pretrvávať, čo si obe uvedomujeme, avšak v ADELI centre v Piešťanoch by sme na sebe tvrdo a nepretržite v dvojtýždňovom intervale cvičenia chceli ešte viac popracovať a zlepšiť hlavne našu jemnú a hrubú motoriku, orientáciu v priestore, stabilitu, držanie tela a v neposlednom rade zmierniť kŕče na oboch končatinách, naučiť sa prekonávať vlastné limity a životné prekážky. Vieme, že to  nebude jednoduché, ako nič v živote akéhokoľvek človeka, sme však ochotné toto riziko podstúpiť práve kvôli tomu, že chceme viesť kvalitný  a krásny život a preto využijeme každú jednu vhodnú príležitosť, aby sa nám aj s pomocou kvalifikovaných odborníkov, fyzioterapeutov  a masérov tieto naše malé stupienky šťastia a láskavosti podarilo dosiahnuť, pretože sme sa neraz presvedčili, že personál v ADELI je veľkorysý, empatický, profesionálny, srdečný a vrúcne nás prijíma. Toto si vysoko vážime.

Ako sme už spomenuli vyššie v našom krátkom príbehu, chceli by sme za pomoci aj vašich finančných prostriedkov cestovať, lietať v oblakoch a plniť si sny, naučiť sa ešte viac cudzích jazykov, pretože ovládame iba angličtinu a čiastočne nemčinu. Našim najväčším snom je však  osamostatniť sa a byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti.

Obe sme vyštudovali sociálnu prácu na Strednej odbornej škole pedagogickej v Trnave. Toto štúdium trvalo 4 roky, našli sme si veľa kamarátov a opustili tak stereotypné brány plné podceňovania, posmešku a frustrácie už len tým, že sme chceli ukázať okoliu,  že aj s DMO sa dá dosiahnuť toho veľa, len musíte pozitívne myslieť, byť obklopení správnymi ľuďmi a život to už zariadi. Nakoniec sme si spoločne so sestrou urobili špecializáciu v odbore špeciálna pedagogika a obe sme vlastným pričinením získali vzdelanie, uznanie, ale aj titul Dis, ktorý však nepovažujeme za najdôležitejší. Viac ako vzdelanie je pre nás dôležité zdravie a možnosť rozvíjať sa so  všetkým, čo nám život ponúkne . 

​Vopred vám preto ďakujeme za vašu podporu a finančnú pomoc, pretože by sme hlavne vďaka vašej iniciatíve a financiám mohli byť neustále v pohybe a viesť aktívny život.  

Majka a Lenka Ščepánkové