Nemôže podliehať emóciám, úzkosť a bezradnosť si rieši len v noci, keď je v tichu a sama. „Vtedy zo mňa idú potoky sĺz a donekonečna sa pýtam tú istú otázku, na ktorú niet odpovede – prečo…“
Veronika je mamou troch detí – sú stredobodom jej vesmíru a práve oni ju držia nad vodou. Myslela si, že najväčšou oporou je pre ňu manžel Jozef, od júla však vie, že nie. Dobrovoľne odišiel zo sveta. „Bez náznaku problému, bez vážnej zmeny jeho správania. Večer sme sa ešte smiali, mal slúchadlá na ušiach a spieval, pritom tak falošne to vedel iba on. Robili sme si z toho srandu, potom ma krásne objal…, fakt som si na ňom nič nevšimla. Išla som si skôr ľahnúť, lebo ráno som mala dohodnutú brigádu,“ trasúcim hlasom hovorí Veronika.
Pred siedmou, 15. júla vstala. Bola sobota. Muž nebol v posteli, našla si jeho SMS. „Keď auto nevyšlo, lano to istí.“ Šok, zlá predtucha. „Hľadala som ho po dome, otvorila som vchodové dvere a na ten pohľad do smrti nezabudnem. Obesil sa na strome pri vchode. Zrútila som sa.“ Záchranka, policajti, pohrebáci – s každým komunikoval aj najstarší syn Jožko, ktorý prízvukoval, aby sa mamy pýtali čo najmenej. Lebo je na tom zle. „Mám neskutočného syna. Len teraz dostal občiansky, ale je hlavou našej rodiny. Neštíti sa žiadnej roboty, ťahá žumpu, kosí trávnik, opravuje všeličo, keď vidí, že na mňa ide smútok, snaží sa ma rozptýliť. Čo vám poviem – učíme sa žiť po novom. Smrť je definitíva a musíme ju prijať.“
Okrem Jožka je tu ešte budúca prváčka Sonička a štvorročný Peťko. Polosiroty… Veronika sa s manželom spoznala v šestnástich, jeho vychovávala babka, ona mala otca alkoholika, takže si povedali, že presne vedia, aký typ rodiny nechcú vytvoriť. „Najlepšie sme sa cítili doma, to, čo sme nedostali my ako deti, sme chceli dopriať tým našim. Pohladenie, lásku, porozumenie.“ Nežili na vysokej nohe, ale nebola to ani veľká chudoba, otec Jožko robil na živnosť opravára strojov, mal skvelého zamestnávateľa, ktorý im dal do prenájmu polku dvojdomu. Nič veľké, ale stačí. Hlavne, že je aj dvor pre deti. „Po pohrebe bol majiteľ za mnou, vraj tu môžeme ostať bývať za rovnakých podmienok, na dobu neurčitú. Nesmierne mi odľahlo, že sme neprišli ešte aj o strechu nad hlavou,“ povie Veronika.
Manželov skrat pripisuje aj smrti jeho babky, na ktorú bol naviazaný, vychovala ho. „Zomrela asi mesiac pred tým, než to urobil on. Vzalo ho to, ale preboha, mali sme deti, miloval ich, aby im on toto spôsobil? A ešte pred dverami domu? Áno, aj sa naňho za to hnevám, ublížil nám najviac. A šialene je nám za ním smutno. Prvé Vianoce bez neho, Sonička aj Jožko už mali prvé narodeniny bez ocka, aký by bol pyšný, keby videl prvorodeného syna s občianskym preukazom…“
Lenže. Jej s deťmi život neskončil a ide sa ďalej. Musí. Aby toho nebolo málo, dostali sa aj do existenčnej krízy. Veronika bola do decembra na predĺženom rodičovskom s malým Peťkom. Syndróm dráždivého kašľa, silný nábeh na astmu, je viac chorý ako zdravý. Žiadosť o „predĺženú materskú“ do 5 rokov dieťaťa jej ale zamietli. Ostala teda bez príjmu. Dostáva len prídavky na deti a náhradné výživné na každé dieťa po 85 eur. Viac ani cent. Vdovské a sirotské? „Nemáme nárok, Jozefovi chýbali tri odpracované roky. Priznávam, že bolo obdobie, kedy si neplatil odvody, lebo mal nízky príjem. Posledné tri roky však už všetko uhrádzal. Vraj, kebyže zaplatím do štyroch tisíc, tak máme nárok tak na vdovské, ako aj sirotské. Preboha, kde by som ja takú sumu nabrala?“
