Nádej pre Milana na lepší život po paralýze.
Ahojte, volám sa Patrik Šima, Mám 23 rokov dvoch súrodencov. Moji rodičia sú obidvaja sluchovo postihnutí, ale aj napriek tomu nás vychovávali s obrovskou láskou a starostlivosťou. Nikdy som si neuvedomoval ich postihnutie ako niečo, čo by nás malo obmedzovať. Všetko sa však zmenilo minulý rok pred Vianocami, keď náš otec Milan (teraz už aj dedko) náhle ochorel. Celý október, november a žiaľ len začiatok decembra pretrpel s neznesitelními bolesťami, Doktori netušili čo mu môže byt a tak isto ani my.. Neznesiteľná bolesť v oblasti chrbta prerástla na infekciu ktorá mu infikovala spodné dva stavce Th9 a Th10. Magnetickej rezonancie ktorá by to odhalila včas sa bohužiaľ nedočkal. Termín mal až v polovici decembra. 4. 12. 2023 už túto bolesť nezniesol a ledva s pomocou brata zišiel do auta, kedy ho previezli na pohotovosť do Fakultnej nemocnici v Nitre, toto bol posledný deň kedy odchádzal po svojich.
Po niekoľkých dňoch na internej klinike, keď sa lekárom podarilo zápal dostať pod kontrolu, podstúpil magnetickú rezonanciu ktorá potvrdila, rozpad spodných dvoch stavcov. Následne podstúpil operáciu na traumatologickom oddelení. Operácia však zanechala jeho spodnú časť tela úplne paralyzovanú. Odvtedy je jeho súčasťou invalidný vozík. Pre našu rodinu to bol šok. Náš otec, ktorý bol vždy silným, a pracovitým človekom, živiteľom rodiny, sa teraz ocitol v situácii, kde potrebuje pomoc od nás ostatných. Aj kvôli jeho sluchovému postihnutiu je závislý na nás viac než kedykoľvek predtým. V momentálnej situáci si nevieme dovoliť rehabilitácie na Slovensku či v Česku, aj z dôvodu že príjem do rodiny prinášal hlavne otec.
V apríli sme s nádejou prijali informáciu že po 4 mesiacoch je prijatý na rehabilitáciu v Kováčovej. Avšak aby toho nebolo málo jeho hospitalizácia musela byť prerušená po troch týždňoch kvôli infekcii Klostrídi. Ten boj, aby sa z tejto nepríjemnej infekcie dostal, bol nesmierne náročný avšak našťastie po 3 mesiacoch úspešný. V auguste znovu nastúpil na rehabilitáciu. no bol to nestály, prerušený a neúplný proces rehabilitácie, otec nemal šancu na plnohodnotnú liečbu.
Momentálne je doma a spolu s rodinou sa snažíme robiť všetko pre to, aby sme mu pomohli cvičiť a zlepšovať jeho stav. Jeho cit a pohyblivosť je veľmi obmedzená avšak po roku začína hýbať prstami na nohe čo berieme ako dobrý krok a veľký posun vpred. Moja mama strávi veľmi veľa času pri otcovi ako pri cvičení, osobnej hygiene a podobne.
Budem k Vám úprimný – absolútne neviem čo od toho čakať.. ale sme s rodinou v situáci, kedy je každá pomoc pre nás cenná. Snažím sa rodičom oplatiť najviac ako len viem, ich nespornú lásku a výchovu k nám aj napriek ich sluchovému postihnutiu.
Akákoľvek pomoc by pre nás mala obrovský význam. Chcem otcovi splatiť všetku tú lásku a starostlivosť, ktorú nám počas celého života dával.
