Otec záchranca - pomôžme Mariánovi s deťmi s prenájmom bytu

Bryndzové halušky by mohol robiť každý deň. „Na nich sa všetci traja zhodnú a jedli by ich na raňajky, na obed, aj na večeru,“ s láskou hovorí o svojich deťoch 35-ročný Marián. Chlap, s ktorým by málokto menil. Život sa mu za posledné štyri roky zmenil dramaticky. „Veru, to by bolo aj na román.“

Ako mnohí, aj on odišiel za lepšou prácou do Čiech. „ Na inzerát som spoznal Stanku a všetko nabralo rýchly spád,“ spomína Marián a dodá, že logické vysvetlenie, prečo sa zaľúbil do 3-násobnej mamy s vážnym hendikepom a k tomu ešte s ťažkým osudom, neexistuje. Iba to prozaické: „Sadli sme si, bolo to silné a hoci Stanka ma od výťahu odhovárala, neposlúchol som ju. A som rád. Nesmierne rád. I keď, dnes je to už smutné, lebo Stanky niet. 1. apríla minulého roku zomrela, chýba, šialene chýba. Mne aj deťom.“

Stanka trpela dedičným ochorením, upchávali sa jej cievy a keď ju Maroš spoznal, mala nad kolená amputované obe nohy a amputovať museli aj prsty na rukách. A aby toho nebolo málo, žila v krízovom centre, jej tri deti boli dočasne umiestnené v detskom domove, v náhradných rodinách. „Všetko som to vedel, nič mi nezatajovala,“ dodá Marián, ktorý hneď na prvom osobnom rande spoznal aj deti Aničku, Slávka a Miška. „Na víkendy chodievali k nej do krízaku. To bolo niekedy na jar 2017. Už v lete však Maroš dal definitívne zbohom Pardubiciam, zamestnal sa v Peugeote, dostal podnikovú izbu, kde s ním mohla žiť aj Stanka. Bola rozvedená, otec všetkých 3 detí neplatil výživné, ona nedokázala platiť prenájom, preto sociálka rozhodla, že pôjdu do domova a ona skončila v krízovom centre. „Prakticky okamžite sme ale vedeli, že deti chceme naspäť, podmienkou ale bolo nájsť pre nás vhodné bývanie.“ Marián je stopercentne rodinný typ, hľadal prenájom, ktorý by boli schopní si udržať. „Veľmi sme na sebe lipli, deti sa ma opýtali ako ma majú volať. Nechal som to na nich, hovorím im, kľudne ma oslovujte aj menom. A keď spontánne začali, že tato alebo oco, čo vám poviem, dojalo ma to. A tak je to dodnes. Som im otcom, aj keď náhradným.“ O biologickom deti hovoriť nechcú, v kontakte s ním odmala prakticky neboli, v 2015-tom si sám aj siahol na život.

Vianoce 2017 boli pokope. Všetci. Mama, 3 deti aj nový tato. Cenovo dostupný dvojizbák našli na Záhorí. „Boli sme šťastní a tento bytík je náš prístav, do ktorého musia prísť aj deti, tak sme si to okamžite určili.“ Najmä Miško šialene plakal, keď musel ísť po sviatkoch do náhradnej rodiny. Zo sociálky chodili pravidelne na kontroly, všetko bolo v poriadku, na druhom súdnom pojednávaní deti boli opäť zverené do opatery mamy. Bol august 2018 a „my sme mali doma Vianoce, neskutočný pocit.“

Maroš bol v siedmom nebi, dokonca sa upravili aj vzťahy s jeho mamou, ktorá apriori odmietala Stanku, na rovinu synovi povedala, že ak s ňou bude, ona ako mama s ním končí. „Časom však pochopila, že som šťastný, že naozaj žijem plnohodnotne. Ja som ale vážne šťastný bol. Mal som rodinu a to je najviac.“

Kvôli bývaniu zmenil prácu, Stanke robil aj asistenta, takže šesť hodinová práca na pošte bola fajn. Neskôr v komunálnych službách ponúkli o stovku vyšší plat, neváhal a robil smetiara. Poobede chalanov vozil na futbalové tréningy, nakupoval. Keď načistil zeleninu, nakrájal mäso – Zdenka zatiaľ uvarila. Chýbajúce prsty ju výrazne obmedzovali prakticky vo všetkom. Ale svoj osud zvládala bravúrne, nestála o ľútosť, s deťmi mala pekný vzťah, s najstaršou, dnes 17-ročnou Aničkou boli kamarátky. „Vedel som, že jej stav má ďaleko od dlhovekosti, ale že to príde tak skoro, to nás všetkých zrazilo na kolená…“

Harmónia skončila 1. apríla minulého roku. Akurát dával nákup do auta, keď mu volala Anička, že mama omdlela. V sekunde letel domov, volal záchranku, brali ju do špitála. „A potom som mal najhorší telefonát v živote – Stanka zomrela.“ Prasknutý vred na žalúdku. Ešte v ten večer prišla sociálka – v pochmúrnej atmosfére padla otázka – čo s deťmi. Boli z nich čerstvé siroty a v hre bol opäť detský domov… Marián v sekunde odpovedal, že ak deti budú chcieť, on chce s nimi žiť naďalej. Pretože ich má v srdci. Uplakaný trojlístok Anička, Slávko aj Miško sa vrhli na ocka a jasne dali najavo, že je ich.

Už ich má oficiálne zverených do náhradnej starostlivosti, o chvíľu bude prvé výročie. Prvý rok bez mamy. Aký bol? „Ťažký, všetko bolo prvýkrát bez Stanky, máme za sebou najsmutnejšie Vianoce. Miško je z nich troch najcitlivejší, vyplače sa aj navonok, Slávko s Aničkou sa držia, no dusia to v sebe.“ Chlapci majú jedenásť a dvanásť, dcéra oslávila v januári sladkých sedemnásť. Študuje na strednej škole s maturitou, bude z nej obchodný pracovník. Vie byť na nich aj prísny, keď treba? „Jasne, pravidlá sa musia dodržiavať. Izbu si musia upratovať, inak nebude telka. Do učenia ich musím hnať, no na tréningy chodia s radosťou. Sme taká klasická domácnosť, len nám chýba mamina,“ podotkne chlap, ktorý má aj svoju biologickú dvanásťročnú dcéru, na ktorú platí výživné a pravidelne si ju k sebe bráva. „Všetky štyri deti si rozumejú. To je veľmi fajn.“

Aj keď mamka zomrela, deti do domova nešli. Nový ocko na svoje deti nedá dopustiť. „Nemusia z nich byť inžinieri, ale slušní ľudia so srdcom.“

Finančne to je teraz horšie. Ostal už len jeden príjem, Maroš čerstvo zmenil prácu, mal by mať v čistom 800 eur, prenájom stojí 400 a zo zvyšku sa žije. Čo by rád deťom doprial, je o izbu väčší byt – prenájom. „Anička ako jediná dievka by si zaslúžila viac súkromia, ale trojizbáky sú od päťsto vyššie a to už jednoducho nemám šancu dať. Rovnako ako nenašetrím Aničke na vodičák.“

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mariána s deťmi osloví. Aj váš príspevok sa použije na prenájom bytu, aby sme im trochu uľahčili život.