Pávy, kripli aj predsedovia sme všetci…

(Čítanie vhodné len pre tvrdé povahy!)

Keď sa rozhodnete vydať na dobrodružnú cestu na východ republiky, stačí, keď zájdete do slovenskej pospolitej dedinky Hájenka. Vaším sprievodcom bude Martin Hlavatý, autor šťavnatej hrubozrnnej reči, ktorý môže byť rovnako Santom, ako i Satanom Clausom hájenkovského konca sveta. Prečo? Lebo vám v ôsmich jogurtíkoch rozohreje zmrznuté a zmrazí príliš rozhorúčené srdce. Je to vrece plné ľudskosti v jej pravej podstate. Kým vo svojej prvotine Hlavatý ponúkal rautový stôl plný zmesi príbehov, teraz sa rozhodol pre hlavný chod zložený z ôsmich poviedok, ktoré sú jedným veľkým príbehom o slovenskej dedine takej, aká je. Bez príkras, bez Mázikovej kapusty a Bielikovho jánošíctva, to má na háku.

Na počiatku boli Julo, Slavo a Ignác a na konci bez konca sú tiež. Klasickí ohavranelí kamaráti s ďalšími pitoresknými postavami z konca sveta, s kúskom pravdy na začiatku každodenného chleba a zároveň s veľkým kusom nešťastia na jeho zvyšku. Hovädá, kurvy a blázni, tak by sa dali opísať postavy knižky Páv, Kripel a Predseda, tejto trpkej chuťovky z dielne Hlavatého.

Napriek tomu si panoptikum autorových “hrdinov” možno obľúbiť svojským realistickým spôsobom, každý z nás má k nim nadrobené. Kniha nie je žiadnou napodobeninou Zimkovej východniarskej epopeje, je zmizíkom stereotypov o nás samých, je zrkadlom južného Spiša – viď západ Východu.

Je to fakt, že Hlavatý píše pre tvrdé povahy, žiaden sebahladkáčik nenájde u neho pochopenie. Vyhreší ho svojimi postavami, ako starý zákon káže. Dá mu po pysku a donúti ho čítať ešte raz aj dva razy. Hlavatý dozrieva ako autor, nemá vo svojom naratíve chaos, dáva “vyžrať” každému slovenskú dedinu s jej smradom i vôňami. Tak to má byť, dosť bolo sladkobôľnych bukolík a rečí o obrodencoch. Vážení, prichádza reál. Preto si pripravte pár drobných na túto písanú adventúru a možno vám zvýši aj na jogurtík s fľaškovou desiatkou.

autor anotácie: Vlasto Bogár / básnik, prozaik, publicista

ukážky z poviedok knižky Páv, Kripel a Predseda budú zverejňované postupne tu:

1/ Diskobar

Zelené auto s hrdzavými kvetmi na blatníkoch pomaličky štrikuje zákrutami a mieri do dediny Hájenka skrytej za Capkovým vrchom. Po stranách míňa nekonečné polia, podradí a štverá sa na ďalší kopec. Po chvíli sa pred ním objaví výhľad na strechy domov, okolité lúky a husté lesy. Pri cintoríne spomalí, prejde cez mostík a krátkym strmým zjazdom zíde rovno do srdca dediny pred obecný úrad. Odtiaľ vedú cestné tepny na všetky strany. Šofér akoby chvíľu váhal, či došiel správne a ktorou sa vybrať. Auto spraví kružnicu pred sochou svätej patrónky a zaparkuje na malom parkovisku oproti. Vystúpi bradatý mládenec v oranžovom tielku s nápisom Popsy, potetovanými rukami i krkom. Má dlhé vlasy po ramená, na hlave tmavomodrú pančuchu s uzlom na temene. Ruku si priloží kolmo na čelo ako šilt pred páliacim slnkom a zvedavo sa obzerá po okolí. Z auta vyskočí pes s vyplazeným jazykom. Chvíľu sa krúti okolo pánových šľapiek, potom sa zvalí na chrbát a šúcha si srsť na drobných kamienkoch. Pritom točí riťou a krkom, akoby chcel zvliecť svoj chlpatý kožuch.

Je tesne pred poludním a teplota stúpa vysoko. Do stojaceho vzduchu čosi zapraská ako v starom reproduktore. Dedinou sa rozozvučí veselo prerobená ľudovka. V mikrofóne obecného rozhlasu po chvíli prehovorí otrávený ženský hlas: „Vážení občania, vypočujte si oznamy. V čase od trinástej hodiny príde na parkovisko pred obecný úrad súkromný podnikateľ z Poľska. Ponúka na predaj ovocie, zeleninu a cukrovinky. V obci sa zdrží do štrnástej hodiny. Ďalší oznam. Zajtra, to jest v nedeľu tretieho júla, sa koná na Mariánskej hore v Levoči tradičná Levočská púť. Kto by mal záujem o odvoz priamo z farnosti… prepáčte, z obce, nech sa dnes počas dňa alebo po večernej omši zapíše u kostolníčky pani Kvetky Kakalejčíkovej. Koniec oznamom.“ mikrofón zapíska a stíchne. (ukážka)

2/ Páv

V parčíku pred krčmou poletujú jemné pavučiny. Vyzerajú ako sivé vlasy rozprávkovej starenky. Niektoré pavúčie padáky skončili na nízkych kríkoch, iné letia ďalej okolo futbalového ihriska cez kopec do vedľajšej dediny. V slizkej zelenosivej fontánke žblnkoce slabý prúd vody. Lavičky okolo nej obsadili matky s pištiacimi ratolesťami, chlapi obracajú múdrosti dnu v zadymenej krčme. Zvon na kostole odbil štvrtú hodinu poobede. Hájenku zohrievajú dozvuky leta. Nikto ani len netuší, že o pol roka aj toto drobunké zrnko na mape našej krajiny postihne pohroma.

Julo sedí doma a pije. Od žiaľu. Zdochol mu páv. Ten mladší, dva roky mal. Žeby to boh skáral, stovku za neho dal. Odpľuje si na koberec. Jeho babka, u ktorej býva, sedí na gauči v druhej izbe, čierny kocúr jej pradie v lone, pozerajú televízor. Farárova kázeň sa hlasno ozýva v celom dome. Julo obráti zvyšok pollitrovky borovičky dolu hrdlom. Vsunie bosé nohy do rozčaptaných papúč a vyjde si zapáliť na dvor. Mŕtvy páv stále leží v malom kamennom jazierku. Hlava pod vodou, jedno krídlo vykrútené na kameni, zopár nadchvostových pier trčí do neba. „Dopiči tu!“ zahreší Julo pre seba. Pozrie na druhého páva v kurníku, toho staršieho. Má krásnu zeleno-zlatú chvostovú vlečku s bronzovo-modrými očami. Pohrozí mu horiacou cigaretou: „Ti mušiš vitrimac!“ Žmurkne na neho a prejde si rukou po dlhých riedkych vlasoch. Otočí sa do okna, v odraze sa obzerá a rýchlo dofajčí. Musí sa ostrihať, aj tak má už riadne kúty a plešatie, potom pôjde do krčmy. Dnes žiali. Hodí špak do utopeného. Musí ho zakopať, kým baba nevidí. V nedeľu podvečer zvykne vyjsť aspoň na záhradu, keď už do kostola nevládze.

Pokým Julo majstruje s holiacim strojčekom, ako si naplánoval, chladný tieň zakryje celú záhradu. Hotovo, pozerá na nového Jula v zrkadle a vykrúca hlavu do všetkých strán. Vyholil si temeno a trochu boky nad ušami, vzadu nechal dlhé rezanky, usmieva sa, je spokojný. Ešte raz sa opláchne, oblečie, nahodí obľúbenú koženku, holinu zakryje šiltovkou a zadné vlasy začeše prstami. (ukážka)

3/ Kripel

Dedinka učupená medzi kopcami na hranici Volovských vrchov vyzivuje na zarosené lúky. Prebúdza sa do šiesteho mesiaca v roku. Tiché postavy sa ponáhľajú k zastávke autobusu na prvý spoj do mesta. Socha svätej patrónky uprostred zastávky dohliada bronzovými očami na každú sekundu, ktorá ukrojí z pokojného života tejto obce. V jednej ruke drží presýpacie hodiny a v druhej štít s holubicou. Sleduje časy. Tie staré a zlaté, ako zvyknú niektorí hovoriť. Tie nové a zlé, ako sa zvyknú niektorí sťažovať. Tie sľubujúce predvolebné a strašiace povolebné, ako komu pasuje. Sleduje aj cestovný poriadok, úradné hodiny starostovej sekretárky, obednú prestávku predavačky z potravín i zachmúrenej upratovačky v materskej škôlke… tie časy, ktoré každému plynú rovnako, a predsa inak.

Mimo výhľad patrónky stojí neďaleko v kopci ošarpaný domček. Za ním stará latová kôlňa. Oba sú v zúboženom stave. Všade majú hrče, fľaky, škáry, praskliny a podopierajú sa navzájom boľavými chrbtami. Pred kôlňou je priviazaná koza. Na lepenkovej streche krivej latríny sa vylizuje biela mačka. Po chvíli sa prestane lízať, natiahne sa ako guma a zoskočí na konár suchej slivky. Pozrie sa na kozu, zoskočí k nej a provokuje ju. Koza zamečí, skloní parožky a odoženie provokatérku. Mačka vyskočí na metrovicu nahádzanú pri dome, pozrie do pootvoreného okna a šikovne sa votrie dnu.

Slavo leží rozčapený na diváne. Mačka zoskočí z parapety a sadne mu na hruď. Chvíľu pozoruje jeho drobnú hlavu vtlačenú medzi plecami, akoby nemal krk. Nos je zase naopak veľký a červenkastý ako repa rastúca medzi očami. Muž prestane chrápať, vystrčí špičku jazyka cez popraskané pery, niečo mu berie dych. Pootvorí jedno oko, hrdlo má vyprahnuté, jazyk ako šmirgeľ. Pozrie do mačacích očí. Prudko sa strhne. Zviera odskočí a zmizne za záclonou, on sa zvalí na koberec. Pichne ho v nohe, ostrá bolesť vystreľuje do kolena aj stehna. Chce sa chytiť opierky divánu, ale od toho úrazu pred rokmi na stavbe v Čechách nemá silu ani v ruke. Nevie zovrieť prsty do päste a už vôbec nie ňou niečo chytiť či dvihnúť. Je kripel na ľavú stranu. Chvíľu fučí na zemi, potom sa podoprie zdravou rukou a vytiahne ochromené telo do sedu. Sedí opretý o diván, je smädný a zmätený zo sna, ktorý ho riadne vydesil.

Do dediny prišli vojaci, nikto nesmel vychádzať bez povolenia z domu a všetci si museli zakrývať tvár aj pred vlastnou rodinou. Slavo nechápal, čo sú to za bludy, že bude nosiť šatku na tvári ako kedysi, keď bol malý chlapec a hrali sa s kamarátmi na banditov. Nikdy sa mu nič podobné nesnívalo.

Pooblieka sa a ide na rannú jogurtovú schôdzu pred potraviny. Jednak musí zaliať suchoty, no hlavne, má pre kamarátov riadnu kompromitujúcu bombu. Krivkajúc okolo obecného úradu si odpľuje a čosi zamrmle popod nos. Patrónka ho sleduje. Slavo zabohuje a zase si odpľuje smerom k jej betónovému podstavcu. Neverí svätuškárom, ani tomu ich najvyššiemu a nemá rád túto bronzovú opachu na strede dediny. Koľkokrát sa jej zľakol, keď išiel za tmy okolo, obluda jedna, pomyslí si a znova odpľuje. Ignác už prešľapuje pred obchodom.

4/ Predseda

Na zasneženej záhrade pobehuje leví pes. Srsť v kontraste s bielym snehom sa mu ešte viac leskne. Má krásnu pšeničnú farbu, na chrbte pás opačne rastúcej srsti a čierne linky okolo očí. Sústredene sleduje malého chlapčeka, ktorý robí nepodarené snehové gule a hádže mu ich, aby ich akože ulovil. Obaja majú z toho nesmiernu radosť. Okolo nich kľučkuje otec a snaží sa postaviť snehuliaka. Matka stojí opretá o altánok, v hrubých rukaviciach drží bodkovaný hrnček a fúka do neho. Para z horúceho čaju jej zamŕza na obočí a pramienkoch vlasov trčiacich spod pletenej čiapky s brmbolcom. Keď sa snehuliak postaví na nohy, chlapček radostne zakričí a dvihne k snežnému kamarátovi ruky. Otec mu podá mrkvu a spoločne zapichnú dlhý nos do usmiatej tváre. Žena pribehne k nim, nasadí snehuliakovi smaltovaný klobúk a okolo krku obviaže šál. Všetkým vrátane psa a snehuliaka dá pusu, nastaví mobil a cvak. Fotka z rodinného albumu, ktorá nakoniec nikdy nevyšla.

Ignác sedí v altánku, ústa otvorené a pozerá kamsi do tichej záhrady. V hlave sa mu premieta scéna, po ktorej tak veľmi túžil a kvôli ktorej je už roky taký strápený. Na dvore však nie je žiaden snehuliak, ani sneh, hoci je stále zima. Dačo sa s tým počasím deje. Kdeže sú tie časy, keď odhŕňal chodníky aj dvakrát do dňa. Pozrie na osirelú psiu búdu. Sucho preglgne. Žaneta zobrala so sebou aj ich nádherného afrického psa. Celá dedina im ho závidela. Bol to atlét a inteligent. Oči sa mu zalesknú. Naleje si horúci čaj z termosky a obráti do seba ďalší rum. Život sa mu zauzlil tak, že už to nejde naspäť rozviazať. Po pätnástich rokoch spoločného manželstva jeho polovička utiekla. Na Štedrý deň. Ich koniec mal tri kapitoly. Prvá – nevedel jej spraviť dieťa, druhá – už ju nepriťahoval a tretia – vianočný darček, ktorý ušiel spod stromčeka. Tu vlastne nie je jasné, kto bol na vine a či sa tomu dalo nejako predísť. Bol to vlastne zázrak, že to takto dlho vydržalo. O pár rokov na to sa pobrala jeho matka na druhú stranu za otcom. Slovo rodina prestalo existovať. Trvalo mu dlho, kým sa z toho spamätal. Teraz, keď už mal pocit, že môže po päťdesiatke začať nový život, si to zbytočne a totálne pohnojil. Dostal výpoveď z práce. Do družstva vstúpil nový spolumajiteľ z Talianska. Ignác ho pár dní na to v nervoch a podgurážený napadol, keď k nim ten Talian prišiel na pracovnú návštevu. V krčme totiž chlapi nahúkali Ignácovi do hlavy, že ktovie, či to kvôli nemu jeho žena nezdúchla a už si pekných pár rokov možno spolu nažívajú niekde v Kalábrii. Talian tu vraj bol už dávno predtým obhliadnuť situáciu. Potvrdil to aj starosta
Vaňko, lebo tá talianska návšteva bola čosi dojednávať aj na obecnom úrade. A bolo to vraj v čase, keď Žaneta ubzikla. Ignác sa na to chytil ako hmyz na mucholapku visiacu zo stropu. Hlúpa chyba, ktorá sa už nedá vrátiť späť. Odvtedy ho volajú predseda, ktovie či preto, že prisypal Talianovi, alebo ironicky, že ním mohol byť, ale posral to.

5/ Kar

Hájenka si užíva babie leto. Slnečné lúče sa opierajú o drevené okná v dome za kostolom od skorého piatkového rána. Domáci pán, ktorého všetci v dedine volajú Frigo, stojí pred zrkadlom a pristrihuje si zožltnuté fúzy. Včera sa vrátil po troch mesiacoch z Nemecka. Robí
výškové práce, aktuálne istí lano na stavbe mostu kdesi pri Hamburgu. V mladosti bol nádejný horolezec, no po jednej nešťastnej príhode, za ktorú jeho lezecký parťák zaplatil tú najvyššiu daň, svoj život upol na inú skobu. Husté vrásky na jeho tvári sú ako cesty po
ostrých skalách, ktoré musel vyliezť, aby prežil. Prstami si prejde po upravených fúzoch, konce jemne vytočí dohora. Smutné orieškové oči pozerajú na obraz v zrkadle. Uviaže si svoju starú lezeckú šatku na temene, zhlboka sa nadýchne a prejde do kuchyne.

Na kredenci má rozložené nože rôznej veľkosti. Schytí do jednej ruky brúsku, do druhej nôž s rukoväťou z jelenieho parohu, poťažká ich v rukách a začne precízne brúsiť. Skončí s jedným nožom, zoberie ďalší. Zvuk brúsenia sa dlhé minúty rozlieha po prázdnom dome.
Naraz sa jeho ruky zastavia, pozrie do otvorených dverí smerom na chodbu, akoby niekoho čakal. Na farebnom tkanom koberci sa zjaví čudná slnečná hlava a z nej vystupujúce stočené rohy.
„Dedó, dedó, dedóóó,“ po záhrade bežia dve malé blonďavé štice, strieľajú po sebe laserovými pištoľkami a ohlasujú svoj príchod na priateľské územie. Dvere na dome sa rozletia a do kuchyne vtrhnú vnuci.
„No vitajce, indiaňi,“ kývne hlavou a zdvihne ruky hore. Chlapci ho objímu okolo bedier. „Davajce pozor, brušim nože, budze guľaš,“ vystrúha kyslú grimasu.
„Guláš, guláš, guláááš,“ tancujú okolo neho a strieľajú pištoľkami do vzduchu.
Po chvíli vojde do domu mama indiánov, zvíta sa s otcom a deti vyženie na záhradu.
„No ako?“ súcitne pohladí otca po tvári.

„Ta co ci povim, od včera mam hlavu v smutku, no aľe ta co zrobim,“ vzdychne. „Idzem vonkaj pripravic veci, ti zrob, co treba, šak znaš. A zrob mi kavu,“ pobozká dcéru na čelo a odíde do drevenej maštale na dvor.

6/ Vírus

Gita sa zobúdza do prvého jarného dňa. Je utorok. Vstáva roky bez budíka. O pol piatej, aby stihla pripraviť mužovi raňajky a vychystať sa. Obaja idú do práce na šiestu. Muž na družstvo do susednej dediny, ona do potravín oproti ich činžiaku. Posadí sa na okraj postele. Do nosa sa jej tlačí štipľavý smrad. Má pocit, že ju obopínajú nejaké neviditeľné ruky a hrubé prsty tlačia na viečka. Vystrašený žalúdok sa stiahne a napne ju. Muž teraz nechodí do krčmy,
tak pije doma. Pozrie na neho. Spod paplóna trčia hrubé ponožky, čo nosí do roboty. V ústach ako keby mal píšťalku. Gita rozmýšľa, či ho zobudí päsťou do chrbta, alebo pustením prekvapivo mrazivého marcového rána do izby. Kedysi dávno, keď boli deti malé, to bolo inak. Šuchla sa k mužovi pod perinu, škrabkala ho na bruchu, hrýzla do hrude, potom skĺzla nižšie. Keď sa mu postavil, chvíľu sa s ním hrala, potom sa otočila zadkom. Schytil ju pevne za boky a rýchlo prirážal. Mala rada, keď sa jej spravil na chrbát. To bolo kedysi dávno…
Vstala a otvorila okno. Nadýchla sa. Zažmúrila oči, trochu sa nahrbila, stisla k sebe prsia a spomienka na minulosť vyletela von oknom.
Potrebuje silnú kávu. Dnes bude šialený deň. Od včera zaviedol šéf nové krízové opatrenia a dnes vraj pribudnú ďalšie. Asi sa ani nebude maľovať. Veď načo, keď bude mať zakrytú tvár. Len, čo povedia ľudia.
„Zavri okno bohyňu!“
„Šak je tu smrad jak v opičincu. Somaru, už še ani ňeumivaš, či co?“
„Šetrim bo virus a zaviraj to okno, ci hvarim.“
Muž sa celý zakuklí do periny a bručí ďalej.
„A co ňevstavaš? Utorok pre tebe ňeplaci, ti virus?“

Muž akoby niečo kričal s vreckovkou v ústach. Perina sa hýbe po posteli ako nejaká čudná húsenica. Žena nechá otvorené okno a odchádza do kuchyne. Pustí rádio, počúva správy. Vírus sa na našich hraniciach nezastavil. Presne ako predpokladala. To si len muž naivne myslel. Ako keby vírusy potrebovali víza alebo čo. Sprostý je a ešte sprostejších kamarátov má. Ľutuje, že si ho nechala na krku, keď sa deti z domu pobrali. No čo, už inak nebude. O mesiac už ponesie šiesty krížik na chrbte a ten veľký smradľavý kríž už tiež dotiahne do
konca. Čo Boh spojil… a koniec sa možno blíži. Rúška treba nosiť, doma sedieť, nikam nechodiť. Školy aj kostoly zavrú. Svinská pliaga ide na nás, prebehlo jej mysľou, keď si zaliala svoju kávu.

7/ Sodoma a Hájenka

Sychravé aprílové počasie neveští nič dobré. Dážď zúrivo plieska po strechách, chlad sa vkráda pod nechty. Všetky predpovede zlyhali, pandémia útočí v plnej sile a je stále čoraz hladnejšia. Niektorí si to stále nechcú pripustiť, neveria tomu, broja, spochybňujú, no je to
tak, už je to súčasť ich životov a neodíde to. Je naštvaná, zráta im to. Neklope na dvere, rovno ich vyrazí. Nezastavuje sa na žiadnej hranici, prekračuje ich. Nepozná zľutovanie a visiaci zámok ich uzamyká do klietky, každého bez rozdielu, aj keď sú rozdelení ako nikdy predtým.
Vietor rozfúkava všetky nádeje a zmŕtvychvstanie bude nepokojné.

Po tom, čo sa udialo pred rokom na obecnom úrade, skončil Gitin muž v cele predbežného zadržania a poriadne si zavaril. Svojím konaním nič nevyriešil a v očiach celej dediny hlboko klesol. Vyhodili ho z práce, dostal podmienku, musel zaplatiť sekretárke odškodné a čo bolo najhoršie, Gita si opäť začala s trénerom Gustom.

Pred potravinami sa nič nezmenilo. Rok deravých zákazov, poplátaných núdzových stavov, celoplošných bômb, pohraničných stykov. Ranné rituály známej trojice pokračujú aj počas tohto krízového scenára. Rúška im visia ako vianočné kolekcie na uchách, no poslušne držia predpísané rozostupy. Drkocú zubami, popíjajú destiláty z plastových bratríkov a fajčia šúľané sestričky. Julo rozkročený naširoko si hladká veľké brucho. Keď sa smeje, červené
mäsité líca mu zakryjú oči, ktoré sa akoby stratia niekde pod čelom. Riadne za ten rok pribral. Slavo ostal rovnaký, len je viac zhrbený a pribudla mu do vychádzkovej výbavy nová drevená pomocníčka, bakuľa. Ignác naopak schudol, vyzerá, že sa o seba viac začal starať a má nový účes, na ježka.

„Holofojtoše, sebe mišľeľi, že su vivoľene abo co. Ta dze, ňifto sebe ňemože bic isti, klap, karčma zavreta,“ Julo tleskne rukami a zachichtá sa. Reaguje na posledné udalosti v dedine, keď sa vyvolená hŕstka nedotknuteľných stretávala v krčme za zatiahnutými žalúziami napriek prísnemu zákazu. Minulý týždeň jeden z tých chytrákov priniesol vo vrecku okrem balíčka cigariet aj vírus.

8/ Vojna

Takmer tri roky držal vírus celý svet pod krkom, škrtil ho, zabíjal a sekal priateľské putá medzi ľuďmi. Aj v dedine učupenej za Capkovým vrchom zanechal nezmazateľné stopy. Ostali odtlačené na čelách i na srdciach jej obyvateľov, ktorí slepo verili, že ich patrónka ochráni pred všetkým zlom. Odkedy sa prehnala tá besná búrka a rozbila ich vieru na kúsky, čosi sa zmenilo. Kúsky hlavy, plášťa, tela, presýpacích hodín aj ochranného štítu sa pokúsil
oživiť jeden umelecký kováč z Krombachu. No stalo sa nešťastie a odvtedy v jeho dielni vyhasol oheň. Ktovie, či sa svätá patrónka ešte niekedy vráti na popraskaný betónový podstavec v centre Hájenky.

Medzi zvyškami snehu pod lesom začali vykúkať prvé krehké biele kvietky. Jelene začnú pomaly zhadzovať svoje kostené koruny. V byte na druhom poschodí sedí na ošúchanej koženkovej gaučovke Roman a prepína kanály. Sedí iba v slipoch a tielku, vytiahnuté
podkolienky v kožených šľapkách. Poškriabe sa na vajciach, odpije z plechovky piva a zanadáva do obrazovky. Nervózne prepne na ďalší kanál a opäť, no teraz hlasnejšie, zahreší. Po chvíli hodí ovládač na stolík, zoberie mobil a niečo ťuká. Čelo sa mu zroluje až do polky
vyholenej hlavy a uši naplnia červeňou. Dlho behá palcom po displeji, zatína zuby a nervózne trasie nohami. Do prázdneho dvojizbáku zahučí jeho hlas: „Skurvení Ukrajinci!“
Vstane, otvorí chladničku, vytiahne fľašu vodky a pije. Berie fľašu so sebou, vráti sa na gauč, z mobilu sa ozývajú nejaké skandujúce hlasy. Jeho tvár zúri, päsťou udiera po stehne, izba sa plní nadávkami. Tento obraz trvá do neskorej noci.
Žena a dcéra ani dnes neprídu.
Je to už skoro pol roka, odkedy ho načapala, ako si honil v kúpeľni nad videom, kde boli dvaja chlapi a robili to, čo ona mu nikdy nechcela dovoliť. Tradičná rodina sa lusknutím prstov rozpadla. Roman sa každý deň snaží svoju hriešnu túžbu zabiť klincami do rakvy a pochovať, no nedarí sa mu to. Obviňuje z toho okrem diabla všetkých dookola, preto aj prestal chodiť do krčmy. Keď pije, nevie tie klince zabíjať. Má strach, že ho niekto odhalí.