
kniha ARTUM FUCKTUM

kniha + osobné stretnutie s autorom

kniha + autorova vďačnosť

Dobrý pocit z pomoci
ARTUM FUCKTUM je príbeh „Casanovu v teniskách“.
Niekoľko rokov života mladého umelca, ktorý hľadá lásku, pritom zažíva neobyčajné dobrodružstvá, divoké sexuálne vzťahy, radosti i tragédie, až napokon dochádza k nečakanému poznaniu pravdy o živote a láske. Celý príbeh je písaný z pohľadu hlavného hrdinu, takže je to predovšetkým odhalenie mužského videnia sveta, vzťahov a partnerstva. Pre mužov asi zábavný pohľad, pre ženy možno neakceptovateľný, ale úplne pravdivý. Takže aj keď to nie je klasický príbeh pre čitateľky sladkých romantických románov, určite môže byť zaujímavý pre všetkých čitateľov.

Príbeh sa skladá z troch častí:
Kniha prvá – O tom, ako hudba a tanec robia život veselším a ako vášnivá láska medzi bratom a sestrou dokáže komplikovať život
Kniha druhá – O tom, ako film a divadlo dokáže z ľudí urobiť bláznov a že len niečo chcieť v živote nestačí
Kniha tretia – O tom ako poézia a maľba vedia robiť svet krajším a o tom, že každý koniec je len nový začiatok
Krátka ukážka z knihy:
Rána po takýchto nociach bývajú ťažké. V hlave som mal ešte bordel. Lúče slnka už preliezali cez žalúzie a vypaľovali mi do tváre znamenia, že je už deň. Odporné slnko! Odklopil som na chvíľu oči a zistil, že som v posteli sám. Asi už bude dosť hodín. V tej chvíli z kúpelne vbehla do izby Nina, iba s uterákom omotaným okolo tela. Rýchlo skočila do postele, pričom odhodila uterák zo seba a zakryla sa paplónom. S výrazom karhajúcej mamy sa obrátila na mňa.
„V noci si zase vystrájal.“
Unavene som sa díval na jej rozžiarenú tvár pred sebou a premýšľal, o čom to hovorí. Keď mi to došlo, len som sa trpko usmial.
„Snažím sa.“
Nina sa ku mne nežne pritúlila a ako malé dieťa sa schúlila v mojom náručí.
„Zlý chlapec.“
Po chvíli sa trocha nadvihla a začala si pomaly prezerať moju tvár. Prstami nežne prechádzala po mojich ústach.
„Veľmi zlý a neposlušný,“ zašepkala mi do ucha, a potom sa prisala svojimi vlhkými perami na moje vyprahnuté ústa. Jej telo sa prevalilo na mňa a ja som úcítil jej vzrušujúce prsia so stvrdnutými bradavkami na mojej tvári a jej horúce stehná na mojej mužnosti. Začala sa na mne zmyselne vlniť, čím prebudila a rozbúrila všetky bunky v mojom tele. Tie mozgové zas dokonale utlmila. Nerozmýšľal som. Nemohol som. Cítil som len obrovskú túžbu dotýkať sa jej, objímať ju, dráždiť, aby celá zvlha, kňučala vášňou a zatínala svoje nechty aj zuby do môjho tela. Sex s ňou býval niekedy ako boj o život. Celý dotrhaný, dohryzený a dodriapaný, akoby som sa stretol v boji s nejakým netvorom. A táto dračica sa teraz do mňa znova pustila. Jediná myšlienka, ktorá dokázala opustiť mozog bola tá, že snáď naši nie sú doma. A potom už znova len to hriešne telo a magické zelené oči potemnelé vzrušením, ktoré som tak beznádejne miloval a nenávidel zároveň.
---
O tom ráne sme sa už nikdy viac nezhovárali. Od toho rána sa však všetko zmenilo. Akoby tým obrovským vzplanutím vyhoreli posledné zvyšky vášne, ktoré v nás niekde na dne zostali zabudnuté. A viac už nemalo čo horieť. Akoby sa Nina v tú chvíľu vyrovnala s naším rozchodom a prestla byť zatrpknutá a pomstychtivá. Definitívne prestala chcieť viac. Bolo to pre ňu asi veľmi oslobodzujúce. A aj pre mňa. Tá istota definitívneho konca bola lepšia ako neistota možného pokračovania. Ale ako dlho nám to vydrží, to neviem.
Konečne prišla skutočná jar. S Pinky sme odišli na víkend k jej babičke na vidiek. Išli sme stopom. Vždy sme takto radi cestovali aj v minulosti a teraz nebol dôvod meniť niečo dobré a osvedčené. Bolo to malé ale predsalen dobrodružstvo. Stačili nám len tri stopy a celá cesta nám trvala asi dve hodiny. Rozhodne sme tam boli rýchlejšie, ako keby sme išli nejakými spojmi. Keď sme tam dorazili, ovalila ma nekonečná dávka pohody. Toto miesto som miloval. Bolo ako z rozprávky. Malebná dedinka len s niekoľkými starými domcami a malým kostolíkom na konci, ležiaca v plytkom údolí uprostred nevysokých zelených hôr. Všade naokolo zelené lúky a sady s rozkvitnutými ovocnými stromami. Na lúkach žiarili rôzne pestrofarebné kvietky a z úľov vylietavali neúnavné včely zbierať nektár z prvých kvetov. Na belasej oblohe žiarilo slniečko, čvirikali vtáčiky a príroda sa tu ukazovala v celej svojej nádhere. Tak iný, krásne gýčovitý a pokojný svet, oproti tomu, z ktorého sme práve prišli.
V okne starého rodinného domu sa vetrali obrovské páperové periny, v ktorých budeme v noci spať. Na dvore, obkolesenom senníkom a ďalšími hospodárskymi budovami, pobehovali sliepky a kačice. Najväčšie kvákanie tu však vyvolávala opäť moja drahá sestrička.
Ja ako dáky starý drevorubač v károvanej košeli so starým klobúkom na hlave som veľkou sekerou rúbal kláty dreva pred kôlňou. Nina bola v malej kvetinovej záhradke neďaleko mňa. Kľačala na zemi a zo zeme vytrhávala burinu. Oblečenú mala tiež nejakú starú košeľu po dedkovi s rukávmi vyhrnutými až nad lakte, na hlave podobný klobúk ako ja. Skrátka dvaja dokonalí sedliaci. No a tej sedliačke sa huba nie a nie zastaviť.
„Všetko aby bolo podľa neho. Vždy musí mať posledné slovo. Že?“ Nina do mňa už hodnú chvíľu vyrývala, ale tentokrát to nebolo v zlom. Doťahovala si ma, len aby sa trochu iskrilo a nebola nuda.
„Ja sa z toho poseriem! Čo mi povie!? To sú všetko iba tvoje fixné idey!“ bránil som sa, ale už len tak zo zvyku.
„Ále, sám si fixná idea.“
„Polovica z toho, čo si mi vždy vyčítala, nebola pravda a ďalšia štvrtina bola zase tvoja práca,“ snažil som sa byť stále pokojný, aby som mohol rúbať drevo a pritom si neodfiklil nejaký ten prst.
„Ha, ha, ha. Prísť domov, najesť sa, pozrieť televíziu, potom šup-šup
posúložiť… Čo?“
To som už na chvíľu musel prestať rúbať a spýtavo som sa zadíva do oblohy.
„Pane Bože, vidíš to a netrestáš. Jasne som ti dokázal, že týždeň pred krámami si totálne neznesiteľná. Vtedy vznikali všetky naše hádky a uverila si mi, až keď som si to začal značiť do kalendára. Vtedy si vždy nepríjemná jak vínna kvasinka…“
Nina prestala trhať burinu a pobavene sa na mňa pozrela.
„Ako čo?“
Vtom vyšla na dvor babička a našu hádku prerušila.
„Obed je na stole!“
„Tominko, Tomíček! Papuškať! A potom televíziu a šup-šup…“ zamrmlala si znovu Nina, pričom ďalej pokojne vytrhávala burinu. To ma už ale naštvalo.
„Ja ju zabijem!“
Sekeru som zasekol do klátu a rozbehol som sa za tou beštiou. Tá keď videla, že štartujem po nej, okamžite vyskočila a začala predo mnou zdrhať a jačať o pomoc.
„Babinká! Pomóc! Násilník! Ubližuje míííííííí!“
Schovala sa predo mnou za babičku, ktorá tak zostala medzi nami ako široká bezpečná bariéra, cez ktorú som sa snažil dosiahnuť na tú vyškerenú opicu. Tá sa mi spoza babky naďalej ironicky posmievala.
„Šup-šup by chcel chlapček? Šup-šup?“
Všetci traja sme sa smiali a krútili dokola. Napokon sa mi podarilo Ninu predsalen chytiť a prehodiť si ju cez plece. Tá sa mi zmietala v rukách a nepríčetne vrieskala.
„Pusti ma, ty kurevník jeden odporný, cynický, studený! Dobijem ťa jak hada, uvidíš!“
„Babi, otvor chliev, nech ju hodím prasatám. Veď aj tak tam patrí!“
Nina sa začala ešte viac zmietať a biť ma kde ma zasiahla. Babka ju plesla utierkou jemne po hlave a všetci so smiechom sme vošli do domu. Dobrý deň si zaslúži dobrý obed.
Poobede sme sa šli poprechádzať. Bezcieľne, len tak niekam za dedinu. Trocha sa nadýchať čerstvého vzduchu a vychutnať si prvé teplé lúče slnka. Kráčali sme spolu poľnou cestou a zhovárali sa.
O všetkom možnom. O vzťahoch medzi ľuďmi, o živote na opustenom ostrove, o svete bez zlých ľudí, o cestovaní na Mars, o rozdieloch medzi mužmi a ženami, o knihách, o priateľoch… S Ninou sa dalo nádherne kecať o čomkoľvek. A nekonečne dlho. Mala úžasnú fantáziu, dokázala si predstaviť veci, ktoré by iným ľuďom ani nenapadli. Videla veci, ktoré boli očiam druhých ľudí zakryté. Bolo krásne ju sledovať, ako si vedela odôvodniť, čokoľvek, čo považovala za dobrý nápad alebo za pravdu.
Raz mi povedala, že aj tak ju budem milovať celý život. To sebavedomie ma zaujalo a chcel som teda vedieť: „Prečo?“
„Lebo nemáš na výber. A to hneď z viacerých dôvodov.
Mám úžasné telo, na ktoré budeš spomínať po zvyšok života.
V sexe som výnimočná a každá iná bude už po mne len nudná.
V živote s nikým nezažiješ viac srandy ako so mnou.
Keď si v budúcnosti kedykoľvek na mňa spomenieš, usmeješ sa.
Nikto sa s tebou nebude udobrovať tak krásne a tak často ako ja.
V tvojich spomienkach zostanem navždy mladá.
A Pinky môže byť len jedna jediná.“
Mala v tom úplne jasno. I keď niečo na tom určite bolo.
Teraz sme však našťastie nič vážne neriešili a užívali si pohodu. Až za domom som si všimol, že vzala so sebou aj môj fotoaparát a celou cestou ma fotila. Bolo to milé, ako sa tak hrala na fotografku a pozorovala ma cez objektív. Hľadala ten najlepší záber a keď už bola spokojná, bolo počuť len cvaknutie spúšte. Cestou som odrezal z vŕby malú halúzku a začal z nej vyrezávať píšťalku. Naučil ma to ešte môj dedko, keď som bol malý a odvtedy som to už nikdy nerobil. Bol som zvedavý, či sa mi to podarí.
Keď sme vyšli na vrchol nízkeho kopčeka, objavil sa pred nami malý a veľmi starý cintorín, ohradený nízkym polorozpadnutým dreveným plotom. K nebu sa z neho týčilo len pár starých kovových krížov s menami dávno zosnulých miestnych obyvateľov. V tráve pod plotom cintorína, na strane, ktorú práve ohrievalo slnko svojimi lúčmi, sme si ľahli a vyhrievali sa ako také dve jašterice na kameni. Nina mala hlavu položenú na mojom bruchu a skúšala pískať na píšťalke, ktorú som jej vyrobil. Cez fotoaparát som ju tentoraz pozoroval ja a zachytával som tieto krásne ale pominuteľné okamžiky na večnosť. Užívali sme si teplo slnečných lúčov a nekonečný pokoj prírody. Po nebi poletovali vtáky, v tráve cvrlikali cvrčkovia…
„Pamätáš si naše prvé sústredenie?“ spýtala sa ma po chvíli mlčania.
„Iste..“
Ako by som si nepamätal? Bolo to hneď na začiatku, keď sme spolu začali chodiť a rozbehli sme spoluprácu našej kapely a ich tanečnej skupinu. Zašili sme sa na niekoľko dní v malej horskej dedinke na konci sveta, kde ani tie líšky nedávajú dobrú noc, ale sa rovno otáčajú, lebo by sa tam unudili. Požičali sme si kulturák, ktorý mal takú skvelú strategickú polohu, že rovno pod ním bola krčma. Niekoľko dní sme v kuse nacvičovali nejaký náš program. Po piatich dňoch sme už mali niečo pripravené, tak sme si chceli urobiť takú malú skúšku. V piatok večer sme pre miestnych obyvateľov urobili v kulturáku naše vystúpenie. Baby boli dokonca pozvánku na náš koncert vyhlásiť aj v obecnom rozhlase v okolitých dedinách. Nevedeli sme, koľkí ľudia napokon prídu. Aj keď sme vstupné dali dobrovoľné, predsalen nás tu nikto nepoznal. Na naše prekvapenie, večer bol kulturák plný do posledného miesta. Asi tam veľa kultúry počas roka nemávali, tak prišli pozrieť, čokoľvek, čo sa tam hoc aj náhodou objavilo.
Spustili sme náš program a až na malé chybičky to prebehlo celkom slušne. Dokonca aj divákom sa to páčilo a na záver nám tlieskali, ako najväčším hviezdam v časoch Ein Kessel Buntes. Ja som to skorej pripisoval našim sexi kočkám vo flitrovaných tangáčoch a podprsenkách, ale oni tvrdili, že to bolo celé skvelé. Tak teda nech. Keď všetci odišli, za tých pár vyzbieraných peňazí sme zišli dolu do krčmy a nakúpili pár fliaš vína. V kulturáku tak začala naša malá žúrka. Po chvíli sa však vo dverách sály objavila dvojica starčeka so starenkou.
„Dobrý večer. Ako vám môžeme pomôcť?“ spýtala sa ich Katka, nechápajúc, čo tu teraz robia.
„Dobrý večer,“ odzdravila staručká dvojica.
„My sme sa len chceli pozrieť, či ešte náhodou nevystupujete,“ vysvetľovala starenka.
„Mali sme veľa roboty na humne a skorej sme nestihli. No nič sa nedá robiť,“ doplnil ju starček.
Ale to vôbec nebola pravda, že sa s tým nedá nič robiť. Milú dvojicu sme usadili do prvej rady a celé vystúpenie sme pre nich dvoch odpálili znova. A tentokrát úplne bez jedinej chybičky.
„Čo si z toho najviac pamätáš?“ spýtala sa ma znova Nina.
„Ten opakovaný koncert pre starčekov,“ odvetil som jej a na tvári sa mi objavil úsmev. Bola to pekná spomienka. Jedna z najkrajších.
„To bolo super. Ale vieš, čo si budem najviac pamätať ja?“
„Čo? Ako si vyliezla pred diviakom na strom?“ spomenul som si na ďalšiu našu historku z toho sústredenia.
„Nie. Na to som už skoro aj zabudla. Najviac si budem pamätať to, ako si mi nanosil plnú vaňu horúcej vody, aj keď na celej chate nikto nemal teplú vodu.“
„Áno. To si pamätám. V nejakej kotolni, či čo to bolo, som našiel jediný bojler, kde bola teplá voda.“
„Tajne si mi to nanosil do kúpelne, aby to nikto nevidel a ja jediná som sa v ten deň po tréningu mohla vykúpať v teplej vode ako kráľovná. Vďaka tebe.“
Usmieval som sa pri spomienke, ako som s vedrom s teplou vodou nenápadne pobehoval medzi kotolňou a našou izbou.
„Nič krajšie pre mňa ešte nikdy nikto nespravil.“
Nežne som sa jej hral s vlasmi a nevedel, čo na to povedať. Bol som prekvapený. Škoda len, že nedokázala také veci povedať, keď sme boli ešte spolu.
„Pre teba všetko,“ usmial som sa na ňu a dúfal som, že sa mi v očiach nezaleskne nejaká trápna sentimentálna slza.
„Ja viem,“ povedala, či skôr si len tak povzdychla a obaja sme vedeli, že je to pravda. Budem tu pre ňu už navždy. Minimálne zo siedmych dôvodov.
Kto za kampaňou stojí?
Mgr. art. Ivan Vanák
– vyštudoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, odbor dramaturgia a scenáristika
– dlhé roky pôsobil ako kreatívny riaditeľ v rôznych reklamných agentúrach
– istý čas pracoval aj ako kreatívny producent v televízii a vo filme
– autor kníh: Čakám dieťa (Aleph 2013), Ako Kiki a Riki páva zachránili (Freelancers 2015), Kiki a Riki (Matys 2025)

Na čo získané peniaze použijeme?
Všetky získané peniaze budú použité na vydanie knihy ARTUM FUCKTUM – editovanie, grafická úprava, jazyková korektúra, príprava tlačových podkladov, tlač, doprava… V tejto finančnej zbierke NIE JE zarátaný žiadny honorár pre autora. Kniha by mala byť vydaná v polovici roka 2025.
- Čo je to Donio?
-
Donio je miesto, kde má každý možnosť jednoducho získať financie na zmenu svojho príbehu alebo na ňu iným prispieť. Zakladateľom vždy odovzdávame 100% získanej sumy.
- Ako je možné, že odovzdávate 100% získanej sumy?
-
Naším cieľom je pomáhať naplno všetkým, ktorí to potrebujú. Vytvorenie kampane na Donio je preto bezplatné. Náš chod hradíme z dobrovoľných darov od podporovateľov, nie z provízií od zakladateľov kampaní. Ďakujeme za ne, sú pre nás nielen veľká finančná pomoc, ale i gesto, že to, čo robíme, vám dáva zmysel.
- Naozaj si u vás môžem vytvoriť kampaň na čokoľvek?
-
Donio ako jediná slovenská platforma pomáha získať financie na čokoľvek. Či už potrebujete financovať liečbu choroby, podporiť blízky útulok, rozbehnúť komunitnú záhradu alebo komerčný predpredaj produktu, kampaň môžete vytvoriť ako fyzická i právnická osoba. Samozrejme, každá kampaň musí byť v súlade s naším Etickým kódexom a Pravidlami používania.
- Akú záruku mám, že prostriedky nebudú zneužité?
-
Pred spustením overujeme identitu každého zakladateľa kampane. Takmer s každým sme v intenzívnom kontakte a na posúdenie dôveryhodnosti kampane žiadame predloženie dokumentov, ktoré potvrdzujú účel výzvy či skutočnosti uvádzané vo výzve. Po skončení kampane od zakladateľov kampaní vyžadujeme aktualitu pre podporovateľov, ako boli získané prostriedky využité. Pri Naštartuj projekt navyše využívame overenie subjektu treťou stranou a dbáme na to, aby boli odmeny doručené tak, ako bolo v kampani sľúbené.
- Nemôžem prispieť anonymne? Prečo na prispenie potrebujete moje údaje?
-
Vždy potrebujeme aspoň váš e-mail, aby sme naň poslali potvrdenie o platbe. Tiež naň budete dostávať informácie o tom, ako sa darí podporenej kampani. Ak ste si vybrali za svoj príspevok aj fyzickú odmenu, potrebujeme aj vaše ostatné kontaktné údaje pre jej odoslanie zakladateľom kampane.
- Prečo mi od vás neprišla žiadna faktúra?
-
Donio nemôže vystavovať faktúru za váš príspevok na Naštartuj projekt, iba generovať Zmluvu o podpore projektu. Ak pre potreby vášho účtovníctva potrebujete aj faktúru, obráťte sa s touto požiadavkou na zakladateľa projektu.
- Kedy môžem očakávať svoju odmenu?
-
Zodpovednosť za odosielanie odmien a komunikáciu o nich má zakladateľ kampane. Ak nie je uvedené inak (napr. špecifikované v odmene), zakladateľ má na odoslanie odmien podporovateľom 90 dní. Odmeny nie je možné vyzdvihnúť v kancelárii Donio v Novej Cvernovke.
- Po odoslaní príspevku mi od vás neprišiel žiaden e-mail. Čo mám robiť?
-
Vo svojom e-mailovom klientovi sa pozrite do kategórie Ostatné. Alebo skontrolujte priečinok Spam. Ak nie je ani tam, ozvite sa nám na ahoj@donio.sk a spolu to vyriešime.
- Od prispenia ubehlo už 24 hodín a moju platbu stále nevidím. Je to normálne?
-
Ak ste zvolili platbu kartou, mala by sa v prehľade kampane zobraziť hneď po prispení. Ak ste zvolili platbu prevodom, váš príspevok sa pripíše až v momente, keď peniaze prídu na účet. V prípade, že ste odoslali inú čiastku alebo ste nezadali variabilný symbol, musíme váš príspevok manuálne spárovať. To môže trvať aj týždeň.
- Nepodarilo sa mi urobiť platbu kartou zo zahraničia, čo s tým?
-
Ak máte ťažkosti uskutočniť platbu zo zahraničia, môže byť chyba na strane platobnej brány, ktorá špeciálne zahraničné platobné karty neprijíma. Ak zvolíte platbu prevodom, môžete použiť službu Wise, ktorá má výhodnejšie poplatky.
- Kampaň nezískala cieľovú sumu. Čo sa bude diať s mojimi peniazmi?
-
Ak sa ukončenej kampani nepodarila dosiahnuť želaná cieľová čiastka, ešte to neznamená, že peniaze zakladateľ nezíska. Pri vyplácaní sa riadime pravidlami jednotlivých druhov kampaní. Pri Dobročinných výzvach je podmienkou vyplatenia financií zakladateľovi kampane dosiahnutie minimálnej čiastky 200 € alebo dosiahnutie prvého kampaňového miľníka (ak kampaň pracovala s miľníkmi). Pri Naštartuj projekt je podmienkou vyplatenia dosiahnutie prvého kampaňového miľníka. Ak kampaň spĺňa podmienky, zakladateľovi vyplatíme získanú čiastku v plnej výške. Pokiaľ kampaň nedosiahla ani minimálnu čiastku potrebnú na vyplatenie, príspevky do 14 pracovných dní vrátime späť darcom priamo na účet alebo na platobnú kartu.
30 € • 6. 2. 2025 9:53
25 € • 4. 2. 2025 16:30
25 € • 4. 2. 2025 15:59
25 € • 4. 2. 2025 11:12
50 € • 3. 2. 2025 16:47
25 € • 3. 2. 2025 14:55
100 € • 3. 2. 2025 13:48
100 € • 2. 2. 2025 15:17
25 € • 31. 1. 2025 22:47
25 € • 31. 1. 2025 22:44
25 € • 31. 1. 2025 21:36
25 € • 31. 1. 2025 21:02
100 € • 31. 1. 2025 15:11
Premýšľate ako pomôcť ešte viac?
Založte si vlastnú darcovskú výzvu a podporte tento príbeh spolu s priateľmi v rámci narodeninovej oslavy, vo firme alebo na športovej akcii.
Ako funguje Darcovská výzva
- Pridajte Darcovskú výzvu – vymyslite vlastný názov a napíšte krátky úvod, prečo vás zaujal príbeh, ktorý ste sa v Darcovskej výzve rozhodli podporiť.
- Zdieľajte ju s priateľmi, kolegami či vo svojej komunite, aby sa do pomoci mohlo zapojiť čo najviac prispievateľov.
- Získané financie priradíme ku kampani, ktorú ste sa rozhodli podporiť v 100 % výške.
U tohto príbehu zatiaľ žiadne Darcovské výzvy nie sú
Naštartuj projekt je určený zakladateľom zaujímavých nápadov, ktorým môže podporením kampane pomôcť ktokoľvek. Kampane na Naštartuj projekt nie sú realizované podľa zákona o verejných zbierkach, ktorý zahŕňa iba verejnoprospešné aktivity. Viac si môžete prečítať v našich Pravidlách používania.
Populárne kampane
Chcete Naštartovať projekt? Sme za každú dobrosť.
Podporte projekt a získajte atraktívnu odmenu

kniha ARTUM FUCKTUM

kniha + osobné stretnutie s autorom

kniha + autorova vďačnosť

Dobrý pocit z pomoci


Kniha ARTUM FUCKTUM – veselé aj smutné artefuckty zo života mladých umelcov
Niekoľko rokov života mladého umelca, ktorý hľadá lásku, pritom zažíva neobyčajné dobrodružstvá, divoké sexuálne vzťahy, radosti i tragédie, až napokon dochádza k nečakanému poznaniu pravdy o živote a láske. Celý príbeh je písaný z pohľadu hlavného hrdinu, takže je to predovšetkým odhalenie mužského
Získaných 580 € 13 podporovateľov