Kniha ARTUM FUCKTUM – veselé aj smutné artefuckty zo života mladých umelcov

ARTUM FUCKTUM je príbeh „Casanovu v teniskách“.

Niekoľko rokov života mladého umelca, ktorý hľadá lásku, pritom zažíva neobyčajné dobrodružstvá, divoké sexuálne vzťahy, radosti i tragédie, až napokon dochádza k nečakanému poznaniu pravdy o živote a láske. Celý príbeh je písaný z pohľadu hlavného hrdinu, takže je to predovšetkým odhalenie mužského videnia sveta, vzťahov a partnerstva. Pre mužov asi zábavný pohľad, pre ženy možno neakceptovateľný, ale úplne pravdivý. Takže aj keď to nie je klasický príbeh pre čitateľky sladkých romantických románov, určite môže byť zaujímavý pre všetkých čitateľov.

Príbeh sa skladá z troch častí:

Kniha prvá – O tom, ako hudba a tanec robia život veselším a ako vášnivá láska medzi bratom a sestrou dokáže komplikovať život

Kniha druhá – O tom, ako film a divadlo dokáže z ľudí urobiť bláznov a že len niečo chcieť v živote nestačí

Kniha tretia – O tom ako poézia a maľba vedia robiť svet krajším a o tom, že každý koniec je len nový začiatok

Krátka ukážka z knihy:

Začiatkom apríla, pár dní pred mojimi narodeninami, mi prišiel z Britskej knižnice certifikát, na ktorý som už dlhšie čakal. Malo to byť prekvapenie pre Natáliu. Zašiel som teda za ňou na izbu zistiť, ako je na tom s časom.

„Ahoj. Máš dnes večer čas, alebo máš rande?“ spýtal som sa jej rovno vo dverách.

Sedela na posteli, oblečená len v teplákoch a dlhej mikine, ale napriek tomu krásna ako vždy. Odložila knihu, ktorú čítala a zvedavo sa na mňa zadívala.

„Som tu. Prečo?“

„Chcel by som ti niečo ukázať. Príď večer o deviatej na terasu.“

„A čo tam?“ začínala byť nedôverčivá.

„Uvidíš. Neboj sa. Nejdem ťa uniesť. Len ti chcem niečo ukázať. Okej?“

„Fajn. Tak o deviatej.“

Keď prišla večer na terasu, ktorá bola vlastne strechou internátu, vonku už bola tma. Napriek tomu, že Natali bola dochviľná, ja som ju tu predsa len už nejaký čas netrpezlivo čakal. Dlho som sa na túto chvíľu pripravoval, tak som chcel, aby bolo všetko perfektné. Z izby som sem doniesol matrace z postele a deku, aby sme nemuseli sedieť na zemi, fľašu vína s dvoma pohármi kvôli troche romantiky a predovšetkým hvezdársky ďalekohľad, ktorý som si požičal od kamoša.

„Wau. Čo si to tu nachystal?“ prekvapene si obzerala mohutný teleskop na stojane namierený niekam na hviezdnu oblohu.

„Kedysi som ti niečo sľúbil, tak by som to rád dodržal.“

Pristúpil som k nej a podal jej krabičku z Britskej knižnice.

„Povedal som, že raz budeš hviezdou. A teraz už si.“

Natália si nechápavo otvorila krabičku a vytiahla z nej certifikát, ktorý potvrdzoval, že jedna konkrétna hviezda vo vesmíre má odteraz a navždy jej meno. Zostala ako obarená.

„Je tam aj návod, kde na oblohe sa nachádza, takže sa na ňu môžeš aj pozrieť.“

Pritiahol som ju k teleskopu a vysvetľoval, ktorá hviezda je tá jej. Ona stále iba mlčala, ale v jej očiach som videl úžas a drobné odlesky hviezd. Alebo možno sĺz. Po chvíli sa odtiahla od teleskopu a zadívala sa na mňa.

„Prečo si to urobil?“

„Predsa, aby si bola hviezdou.“

Natali ma chytila za ruky a nežne pobozkala.

„Ďakujem, Tomi. Je to krásne.“

Potom sme sa ešte nejaký čas dívali cez teleskop na jej hviezdu, na ďalšie hviezdy a na Mesiac s jeho krátermi. Cez ten profesionálny ďalekohľad to bolo naozaj nádherné. Napokon sme si sadli na matrace, začali popíjať víno a rozprávať sa o veciach, ktoré nás presahujú. Presahujú ľudský život, naše chápanie, aj naše možnosti. Vesmír, hviezdy, náboženstvo, legendy… Ja sám som agnostik, takže viem, že okolo nás sú veci, ktoré človek nemôže pochopiť. Už len samotné nekonečno vesmíru a jeho vznik je z pohľadu nášho trojrozmerného sveta totálne nepochopiteľné a napriek tomu skutočné. Preto som sa nikdy nestal veriacim. Nepotreboval som uveriť nejakým rozprávkam a zázrakom, ktoré si ľudia vymysleli na vysvetlenie faktov, ktorým nerozumeli. Ľudia totiž nemajú radi, čomu nerozumejú. Ale mne to neprekáža. No a Natali, tá zas uverila čomukoľvek, čo sa jej práve zapáčilo, takže debaty s ňou boli vždy zábavné.

Ležali sme na matracoch, prikrytí dekou a dívali sa na hviezdy nad nami. Bolo už celkom chladno, takže sme sa k sebe túlili ako také dve puzzle. V lete sme tu takto často spolu spávali. V noci nás ovieval príjemne chladivý vánok, počuli sme vzdialené ruchy mesta, objímali sme sa pod paplónom a ráno nás prebúdzali lúče vychádzajúceho slnka. Teraz však bolo všetko iné. Predovšetkým už nebola moja. Preto som bol rád, že je chladno a môžem ju objímať a zohrievať vo svojom náručí.

„Odteraz vždy, keď sa pozriem na nočnú oblohu, uvidím tam teba. A ty si zas vždy spomenieš na mňa,“ zašepkal som jej do ucha, hladiac ju po jej vlasoch.

„Tak preto si to ty urobil. Aby som sa ťa už nikdy nemohla zbaviť, ty had jeden,“ pozrela sa na mňa s predstieranou zlobou a priložila mi svoju päsť k brade, aby mi naznačila, že si za to zaslúžim poriadnu do zubov. Chytil som tú jej hroziacu pästičku a pobozkal ju. Naklonil som sa k nej a čakal, ako bude reagovať. Nereagovala nijak, len sa na mňa dívala a mlčala. Cítil som však, ako sa jej dych zrýchľuje. Jej prsia, ktorými sa ma dotýkala a ktoré sa začali trochu zrýchlene dvíhať, vo mne prebúdzali túžbu. Všetky bunky v mojom tele boli ako zelektrizované. Priblížil som sa k nej ešte viac a pobozkal ju. Neodstrčila ma. Naopak. Zovrela ma v objatí a začali sme sa vášnivo bozkávať.

„Je tu zima,“ prerušila po chvíli našu vášeň.

„Tak poďme dovnútra. Zober teleskop, ja vezmem matrace.“

Zbalili sme veci a odniesli ich do mojej izby. Matrace som položil na posteľ a išiel na terasu zobrať zvyšné veci, ako poháre, víno a deku. Keď som sa vrátil do izby, Natali sedela na posteli a zakrývala sa paplónom. Kým som sa vrátil, celou cestou som premýšľal, či ju tam ešte nájdem. Či po tom, čo sa stalo na terase, sa zrazu nespamätá a neodíde. Ale neodišla. Ustlala postel a teraz ma v nej čakala.

„Neurobíš ten tvoj bylinkový čaj?“ pozrela sa na mňa prosebne.

„Jasne,“ usmial som sa na ňu s vďakou, že zostala.

Okamžite som postavil vodu na čaj a zo skrinky vybral vrecúško s bylinkami, ktorými ma zásobovala Ninina babička. Vo veľkej pollitrovej šálke som ich zalial vriacou vodou a kým sa vylúhujú, skočil som k Natali pod paplón.

„Zohrej ma, lebo zmrznem,“ podala mi svoje ruky a ja som ich s potešením začal zahrievať svojím dychom a svojími bozkami. Zohrievanie rozhodne zabralo. O chvíľu sme sa už znova divoko objímali a nestarali sa o riziko, že nás niekto takto pristihne. Aj môj spolubývajúci Fero sa mohol kedykoľvek vrátiť, no kašľali sme na to. Zrazu nám bolo nenormálne horko. Veci z nás postupne zliezali dole, až sme o chvíľu celí nahí a spotení prežívali už tretí Natálkin orgazmus. V tomto bola fuckt neskutočná. Multiorgazmická žena, o akej sa väčšine mužov na tejto planéte môže iba zdať, prípadne o jej existencii ani netušia. Niekedy dokázala mať aj päť orgazmov za sebou. Bolo to neuveriteľné.  A pochopiteľne mi to robilo strašne dobre na moje sebavedomie. Už len to vedomie, že si milovanie so mnou naozaj poriadne užíva, ma uspokojovalo viac než moje vlastné vyvrcholenie. A teraz sme sa opäť milovali, ako kedysi. Divoko, vášnivo, hlasito a bezstarostne.

Každá hra, každý film, či rozprávka má svoj koniec. Rovnako aj tento náš romanticko-vášnivý večer sa v istej chvíli musel skončiť prebudením do reality. Ležali sme vedľa seba zadýchaní, spotení a vyčerpaní. Držali sa za ruky a premýšľali, čo ďalej.

„Už musím ísť,“ povedala napokon slová, ktorých som sa tak obával, ale ktoré som celý večer očakával. Skôr než vyšla z postele sa na mňa ešte obrátila a zadívala sa na mňa tými svojími čokoládovými očami, ktoré v mojom srdci vyvolávali záchvaty cukrovky.

„Si neuveriteľný, môj Malý princ,“ prešla mi prstami jemne po mojich perách a ešte raz ma nežne pobozkala.

Malý princ ma volala odvtedy, čo mi Saškin vyvolávač minulých životov (jeho meno som si nikdy nezapamätal) pri jednej hypnóze odhalil niektoré moje minulé životy. Údajne som bol v predchádzajúcich reinkarnáciách Casanova, Shakespeare a tiež Saint-Exupéry, autor Malého princa. Bola to jej najobľúbenejšia kniha, takže som si tým svojím minulým životom u nej tak trochu šplhol. Ale hovorila mi tak len v tých najintímnejších chvíľach, len keď sme sa milovali a ja som bol strážcom jej ruže a celej jej planéty. Preto som aj teraz vedel, že ma má stále rada.

„Zostaň,“ skúsil som na ňu svoj smutný psí pohľad.

„Nemôžem,“ zamietla okamžite môj návrh, ale bolo cítiť, že aj jej to je ľúto.

„Navždy,“ dal som ešte jeden pokus ale s vyššou stávkou.

A to bol koniec. V tej chvíli precitla do reality a spamätala sa. Spomenula si na všetko, čo sme spolu prežili a čo som jej navystrájal. Iba sa na mňa usmiala.

„Chvíle s tebou sú neuveriteľné. Ale praktický život s tebou je nemožný.“

Vyliezla z postele a rýchlo sa začala obliekať. Ja som počas toho nepovedal ani slovo. Vedel som presne o čom hovorí. Ale zarazilo ma to uvedomenie si, že presne toto som hovoril pred časom ja Nine. Tie isté slová. Úplne presne. A teraz mi to osud dal vyžrať, že mi to všetko vrátil ako bumerang. Svet potrebuje rovnováhu. Tak mi dal zažiť to, čo musela zažívať Nina pri mne. Po tom Silvestri, kedy som skoro zamrzol v lese, som sa naozaj zmenil. Pancier cynizmu som odložil a zostal som len úbohým sentimentálnym romantikom. Lenže úplne bezbranným a zraniteľným. Takže teraz som trpel ako pri mučivom upaľovaní, akurát že ma spaľovala láska k žene, ktorá ma už milovať nechcela.

„Idem, Tomi. Dúfam, že toto zostane len medzi nami a nebudeš o tom nikomu hovoriť. Jasné?“ prehovorila zrazu tak strašne triezvo a chladnokrvne, až ma zamrazilo v duši.

„Spoľahni sa.“

Posledná pusa na rozlúčku a zrazu zmizla cez terasu von, aby ju náhodou niekto nevidel vychádzať z mojej izby. Po tých zvukoch, čo sa z mojej izby ozývali v poslednú hodinu by sa to len veľmi ťažko vysvetľovalo. Aj keď ja osobne si myslím, že aj tak všetci naokolo vedeli, že to bola u mňa práve ona, ale nič som radšej nehovoril. Nechcel som ju ešte viac desiť predstavami, kto všetko nás môže prezradiť jej frajerovi. Ja osobne by som ani nebol proti. Asi by som od toho jej hromotĺka dostal poriadnu nakládačku, ale možno by sa kvôli tomu rozišli a ja by som mal tak znova šancu. Sám som ale takúto zradu urobiť nemohol. Nikdy by som jej neublížil. Ak máme byť spolu, tak budeme. Ale čestne.