Za plotom sa týčili náhrobky. Široko-ďaleko nikoho nebolo, len na múriku cintorína sedel asi štyridsiatnik, evidentne domáci, a pofajčieval.
Radko pri ňom zastavil.
Bez vyzvania som pochopila svoju úlohu a vystúpila som z auta.
„Du jú spík íngliš?“ oslovila som domáceho znalecky.
Chlapík pokrútil hlavou.
„Nou,“ odpovedal vecne.
No, tak sme došli, pomyslela som si a otočila sa k autu, kde cez stiahnuté okienka všetci sledovali túto smiešnu konverzáciu.
Majo otvoril dvere a vyšiel za mnou.
„HO-TEL,“ odhodlane sa postavil pred muža a zreteľne slabikoval slovo, čo vyznelo ako oznam a otázka zároveň.
„Hotel?“ zdvihol sa človek z múrika so zjavnou snahou pomôcť nám.
„Sí, hotel!“ objavil svoje lingvistické schopnosti Majo a doširoka sa usmial.
Pred desiatimi rokmi som zažila dovolenku z kategórie katastrofálnych, na ktoré však rada a s úsmevom spomínam.
Plánovaný autotrip do Španielska popri Stredozemnom mori cez magické miesta, o ktorých som predtým nemohla ani len snívať, vyzeral ako výhra v lotérii. Realita bola iná.
Celých desať rokov po tom sa mi v spomienkach vynárali takmer neuveriteľné zážitky, kým som pochopila, že chcú byť zapísané.
A keď mi v hlave skrsol názov knihy Ako Nora k Dalího mačke prišla, bolo jasné, že o tom napíšem. O miestach, na ktoré sa človek bežne nevydá, o situáciách, ktoré si ani nevie predstaviť. A hlavne o ľuďoch.
Toto je kniha o tom, ako sa romantický výlet zmení na skúšku obstáť v cudzom svete. Je aj o sebapoznaní, tolerancii a priateľstve.
Je to kniha o hraniciach. Vonkajších aj vnútorných.
Kniha Ako Nora k Dalího mačke prišla je napísaná, zeditovaná, zilustrovaná a zalomená, momentálne pracujeme na posledných korektúrach. Bez vašej pomoci ju však nevieme vydať.
