Pomohli ste silnej žene Petre s vykopaním studne

Rodičov si nevyberáš, „pretože, keby to tak bolo, rýchlosťou blesku by som od tých mojich utekala. Dostala som ten najhorší základ, aký len dieťa môže dostať. Neľúbená, ponižovaná, bitá, nula. Aj tá bola pre moju mamu asi viac ako ja.“ Petra. Tridsaťpäť rokov. Slobodná. Náhradná mama päťročného Riška. 

Aktuálne je z nej klbko obrovského strachu. Pozajtra má termín magnetickej rezonancie, pridelili jej ho urgentne… Z mamografie už vie, že v prsníku má nálezy, biopsia potvrdí, či je to zhubné. „Som pripravená na najhorší variant, budem bojovať, ale sme dvaja. Bojím sa o malého, kde skončí, keby…“

Petra je razantná, silná žena, ktorú len tak niečo nezloží, akonáhle však príde na reč téma Riško, zmäkne a s bázňou o ňom hovorí. Najkrajším dňom v jej živote bol 12. máj 2021, dokonca si presne pamätá aj čas – 9h 17min. Na desiatu mala ísť k zubárovi, chystala sa na autobus, keď zazvonil mobil. Volala jej bio matka Riška. „Nech za ňou prídem do parku, kde nocovala s Riškom a že keď chcem, nech si ho zoberiem, inak ho dá do domova. Šialené. Letela som tam.“ Bol chladný máj, polročného Riška našla v kočíku v tenkých dupačkách, „ležal len na tvrdom kočíkovom dne, nijaká mäkká podložka, všetko lepkavé, dudel čierny od špiny, hnus.“ Riško je Petrin synovec, brat si našiel pofidérnu kamarátku ľahších mravov a bolo. „On je alkoholik, neschopák, príživník. O nej radšej nič nepoviem. Mne stačil sekundový pohľad na bezbranného Riška a bolo rozhodnuté. Láska na celý život. Šok som zažila, keď som ho išla okúpať, bol samá modrina, až mi zle prišlo.“ Do dvoch dni zohnala všetko, kolísku, postieľku, oblečenie, plienky. Dva týždne sa jej brat snažil tváriť, že má syna. Papierovo ho totiž pridelili jemu. Keď ho už prestalo baviť hrať divadlo, jednoducho zmizol a Petra ho udala na polícii pre zanedbanie starostlivosti. A následne ho dostala do náhradnej osobnej starostlivosti. Adopciu jej neodporúčali, drobca by najskôr čakal dojčenský ústav. „Také neexistuje,“ povie Peťa.

Chce mu dať všetko, čo v detstve chýbalo jej. Lásku, ochranu, výchovu. U nich hral prím alkohol. Nikdy nepocítila materinský cit, naopak, mamu ako dieťa zbierala po krčmách, „tam, kde som videla sedieť nášho psa, tam vo vnútri mama slopala.“ Mala desať, v mestečku boli kolotoče, spolužiačky sa vyfintili, aj Petra si obula balerínky a pomarančové šaty. „So strachom som si išla od mamky vypýtať desať eur. Už bola zas v ráži, pozrela na mňa a s odporom povedala – „Kam ideš takto vyobliekaná? Ideš sa ponúkať chlapom? Samozrejme, že to podala slovníkom štvrtej cenovej… pamätám si to dodnes. Nikam som nešla. V štrnástich mi štekla do tváre, „skap, ty kurva“. Neznášala ma, lebo ju tehotnú okašľal týpek z Pentagonu. V živote som biologického otca nepoznala. Som najmladšia z piatich maminých detí, každý máme iného otca, alkoholička si vždy našla seberovných. Aj moji súrodenci smerujú presne tam, kam mama – v princípe sa uchlastať k smrti. Slovo zodpovednosť im nič nehovorí, starostlivosť už vôbec nie. Ale tak, každý si je strojcom svojho šťastia.“

Dvaja: Hovorí mu Riško alebo láska. Sociálna kurátorka o Petre povedala: Silnejšiu ženu som roky nestretla. 

Petra neprikrášľuje, aj ona ako dieťa skončila v reedukačnom, aj ona v puberte skúsila alkohol, pretože nič iné doma nevidela, nik doma ju nevedel nastaviť lepším smerom. Paradoxne, až vychovávateľ Vlado jej v ústave nastolil zrkadlo a ona sa postupne dokázala vzpriamiť a urobiť razantné rozhodnutie. V schátralom rodičovskom dome zabuchla dvere, našla si prácu ako pomocná kuchárka a cítila sa spokojná, bavilo ju to. Časom si dopriala prenájom a osamostatnila sa. Prešla si viacerými zakopnutiami v podobe nevydarených vzťahov, kde bola týraná psychicky aj fyzicky a dnes tvrdí, že vďaka tomuto životu pôsobí tvrdo a odmerane. „Hovorím bez okolkov a priamo, chápem, že to nie je príliš ženské, ale taká som. Nenávidím chľast, ubližovanie a klamstvo.“ Napriek komplikovanému vzťahu s mamou, napokon si ju zobrala aj do podnájmu aj s chlapom, ktorému Petra hovorila tato. Ten bol slušnejší, neubližoval, pil menej. Posledné roky mal ťažkého Alzheimera a starala sa oňho Petra. Mama bola údajne monštrum. Vianoce 2021 Petra považuje za najkrajšie. „Mala som už Riška, na Štedrý deň mama výnimočne nebola na totálku v liehu, bol ešte s nami aj tato, zabezpečila som aj malé darčeky, jedlo na stôl, cítila som sa ako v siedmom nebi. Aspoň raz v živote pocit kompletnej rodiny.“

Rok na to umrel „tato“, Riška strážila mama, kým ona bola v práci. Lenže čoraz častejšie musela utekať k malému. Vždy, keď kontrolným telefonátom vycítila, že mama si naliala, zbesilo utekala za dieťaťom. Nemala nikoho, kto by sa jej oňho postaral. Rázne rozhodnutie urobila znova. Ostáva so synom na rodičovskej dovolenke, prenájom si už nemôže dovoliť a tak požiadala o sociálny byt, do ktorého už mamu nezobrala. Ibaže sa začali nakopovať Riškove zdravotné problémy. Nerozprával, len škriekal, búchal, vyhadzoval veci von oknom, musela naňho aj zvýšiť hlas, boli na prízemí, susedia ju rozoberali, komentovali, ohovárali aj udávali. Že nie je dobrá mama. Bola psychicky vyčerpaná, vrátila sa s malým do rodičovského domu. Tento rok v máji. „Čistá katastrofa. Primitívne podmienky. Cez Google som sa naučila stierkovať a škrabať steny, v rámci možností som zútulnila izbu, kde spíme, raz z toho bude iba Riškova izba. Kuchyňu som zmenila nanovo tiež. Vodu nosím v 25-litrových bandaskách od suseda odnaproti, keď periem je to aj desať takých bandasiek. Potrebujem vykopať studňu a zaviesť vodu do domu. Lebo domov rovná sa voda a tú nemáme.“

Riško má diagnostikovaný autizmus, poruchu sluchu na jedno uško, hyperaktivitu, ale neustálym vysvetľovaním a venovaním sa mu, sa jeho stav zlepšuje. „Tak som sa tešila, že už bude dobre. Prijali ho do škôlky, jasné, že ja okamžite chcem ísť do práce, postupne si aspoň zvnútra skvalitníme aj bývanie. To bol môj plán. Lenže raz, pri oškrabávaní steny som zacítila bolesť pri prsníku, o pár dní sa zduril, aj krv vyšla, no a výsledok je ten nález 22×15mm a zhluk nálezov približne 3×3mm. A čakám, čo bude.“

Pred rokom pochovala aj mamu, skončila ako troska v nemocnici, Petra za ňou ale chodila, ako jediná z detí jej napokon aj zariadila pohreb a ide na hrob zapáliť sviečku. „Ale neodpustila som jej nič. Viem len jedno, ukázala mi ako nežiť. Ako sa nesmieš správať k dieťaťu. Ako si nevážiš dar byť mamou. A ja viem, že taká ako ona nebudem. Ani sa k nej nesmiem priblížiť. Som mama päťročného Riška, ktorý má potrebuje. Chcem mu dať vzdelanie, lásku, úctu k životu. Slušnosť. Ani on si rodičov nevybral, ale osud to zariadil asi správne. Že sme si jeden druhému súdení. Aj keď nemáme vodu, nábytok do detskej izby a plno iných vecí. Všetko postupne bude. Ide len o to, čo mi povie biopsia. Držte mi palce!“

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Petry a Riška osloví. Aj Váš príspevok sa použije ako príspevok na vykopanie studne a zavedenie vody do domu, prípadne na nábytok a úpravu interiéru. Ďakujeme!