Podporte dokument o legende undergroundu Ali ibn Rachid

Ahojte, volám sa Peter Bercik, učím na Filmovej škole v Košiciach a začnem netradične. Vyšiel som si onehdy na jeden z koncertov súčasných kapiel do Prešova, konkrétne Stromoradia a spýtal sa mladých ľudí, čo sa im vybaví pri slove Ali ibn Rachid.

„Nejaký emigrant?“ znela najčastejšia odpoveď.

Rozumiete: v Prešove, v mekke slovenskej hudby pomaly nenájdete mladého milovníka hudby, ktorý by poznal jednu z najoriginálnejších skupín našej hudobnej histórie, kapelu Ali ibn Rachid.

A keď túto prešovskú legendu, ktorú v Prahe volajú Plastici východu, narážajúc pritom na inú slávnu českú undergroundovú skupinu The Plastic People of the Universe, nepoznajú v mieste vzniku, čo potom ostatné časti našej milovanej vlasti plnej „mejnstrímových pastí"?

Je čas to zmeniť.

Skupina, ktorej originalita a hudobný zvuk preskočili naše hranice, si zaslúži dokumentárny film. O vzniku, ceste, nápadoch, hudbe a jej dopadoch. O osobnostiach skupiny, medzi ktoré nesporne patrí zakladateľ, skladateľ a multiinštrumentalista Ľubomír Burgr.

Mal som možnosť sa s ním o tom porozprávať pred tromi rokmi. Dohodli sme sa a stvrdili dohodu chlapským slovom, ktoré som mu dal po jeho siedmich skladbách a mojich ôsmich pivách: Ľubo, keď si niekto na Slovensku zaslúži dokumentárny film, tak si to ty a tvoja kapela.

Je teraz na vás, aby ste nám tento sľub pomohli naplniť. Keď píšem nám, myslím seba, producenta Petra Bercika, režiséra Petra Kováčika a koproducenta Súkromnú školu umeleckého priemyslu filmovú v Košiciach, ktorá nám pomáha špičkovou technikou a talentovanými žiakmi.

V marci tohto roka sme so skúseným režisérom hudobných dokumentov Peťom Kováčikom začali natáčať. Máme 16 hodín natočeného materiálu a naším cieľom je obrazom a zvukomalebne zachytiť spomienky a pocity zakladateľov skupiny, Ľuba Burgra, Martina Marinčáka a ďalších členov Jána Višňovského, Dana Hurtuka či Vlada Šipoša, Štefana Tkáča a Jozefa Mička, s dôrazom na skvelú hudbu, ktorá by v dokumente mala rovnocennú úlohu ako slovo.

Trpezlivo sa pýtame, nahrávame ich výpovede, dojmy, spomienky, tiež vyjadrenia kritikov, expertov a súputnikov a v postprodukcii to pretkáme úryvkami nezabudnuteľných skladieb, dobových fotografií, záznamov, či koncertných vystúpení.

Lebo ako hovorí čínske príslovie, lepšie raz počuť, ako stokrát povedať. Pri spätnom čítaní musím uznať, že v čínštine to znie lepšie.

Peter Bercik – producent, autor námetu, spoluscenárista a spoludramaturg projektu. Dlhé roky pôsobil ako novinár, 16 rokov bol šéfredaktor najčítanejšieho denníka na východnom Slovensku, denníka Korzár, ktoré patrí pod vydavateľstvo Petit Press. Učí na Súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej v Košiciach.

Peter Kováčik – režisér, kameraman, spoluscenárista a spoludramaturg projektu. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave v ateliéri dokumentárnej tvorby u prof. Vlada Balca. Natočil niekoľko dokumentov o osobnostiach slovenskej hudobnej scény: film o listoch Deža Ursinyho synovi Jakubovi, o Petrovi Nagyovi, Beáte Dubasovej, v súčasnosti dokončuje pre RTVS dokumenty o IMT Smile a No Name.  Učí na Súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej v Košiciach. Jeho tvorbu nájdete na stránke https://www.filmdock.sk/.

Áno, znie to neuveriteľne, ale naozaj točíme celovečerný dokument v počte dvaja, slovom 2 ľudia, občas nám pomáhajú študenti z košickej Filmovej školy, najmä so zvukom.

Získané peniaze použijeme na:

na dokončenie základného informačného materiálu (čaká nás ešte natáčanie v Bratislave v STVR v Rádiu FM, u Ľuba Burgra doma, u Dana Hurtuka doma, v bývalom IRŠ, v Prešove na rôznych miestach).

Naším cieľom je vytvorenie celovečerného dokumentárneho filmu s dĺžkou cca 80 minút. 

V ďalších míľnikoch máme v pláne zaplatiť herca, ktorého využijeme v rôznych etudách, ktoré obohatia dokument a ktoré budeme točiť v Košiciach, napríklad aj na letisku a strihača, ktorý sa dokáže orientovať v množstve natočeného materiálu.

Peniaze použijeme aj na color grading a postprodukciu, ako aj na premiéru filmu a jeho uvedenie do distribúcie.

Brať dotácie od štátu je proti môjmu náboženskému, teda ekonomickému presvedčeniu, preto aj volím túto formu finančnej pomoci, kde sa každý človek dobrovoľne a bez nátlaku rozhodne, ako naloží so svojimi peniazmi. Nemusíte sa teda obávať, že vaše peniaze skončia v penzióne, ktorý nikdy neubytuje žiadneho hosťa.

Všetky doterajšie náklady sme si zatiaľ hradili sami a pracujeme bez nároku na odmenu, čo je síce tiež v rozpore s mojím ekonomickým cítením, ale na výplaty by mi nevyšlo, ani keby som rozbil prasiatko môjho milovaného syna a keďže pracujem ako stredoškolský pedagóg, tak vám nemusím vysvetľovať, že z výplaty neuživím ani moju rodinu, nieto ešte takýto významný projekt, takže moja drahá manželka má jedno stále zamestnanie, jednu pravidelnú brigádu na dohodu a jedno knižné vydavateľstvo.

Logicky sa núka otázka, prečo sme sa do tohto projektu pustili bez peňazí.

Nuž, prečo doň šiel režisér Peter Kováčik, zostáva pre mňa záhadou aj po siedmich mesiacoch natáčania a radšej sa ani nepýtam.

A za seba môžem povedať, že preto, lebo človek niekedy koná nezmyselne, slepo, živelne, preto, lebo hudba Ali ibn Rachid, jej tvorcovia a inštrumentalisti si zaslúžia, aby sa o nich vedelo viac ako len to, že sú to nejakí utečenci, no a najmä preto, že som to pod parou sľúbil.

Pretože sú to skutoční umelci, ktorí vytvorili originálnu a nenapodobiteľnú muziku, oblažili duše fajnšmekrov, vyryli hlbokú brázdu do slovenského hudobného poľa a zároveň ovplyvnili ďalšie generácie hudobníkov, nielen v Prešove.

To všetko sa v dokumente objaví. Samozrejme, s nadhľadom, pokorou a humorom, bez vyčačkaných fráz, ale kto by teraz odolal vábeniu básnického čreva s Crohnovou chorobou v pokročilom štádiu.

Ako hovorí Peter Jaroš vo svojom románe, k dokončeniu našej vznešenej misie nám chýbajú už len tri veci – peniaze, peňeži a peníze.

Peter Bercik a Peter Kováčik vopred ďakujú za vašu finančnú podporu.

Výsledkom našej spolupráce bude nízkonákladové a vysokooktánové umelecké dielo, o ktoré by súčasné ministerstvo kultúry ani nezakoplo.

A to poteší, nie?